24. apríla 2024
Začiatkom apríla sa v Grécku na hore Olymp konal prvý oficiálny ceremoniál tohtoročných olympijských hier v Paríži. O ich LGBT charaktere sme už na stránkach Christianitas.sk písali:
https://christianitas.sk/olympijske-hry-v-parizi-budu-v-znameni-lgbtq-duhy-a-christianofobie/
Prvý ceremoniál rámcoval zapálenie tzv. olympijského ohňa a jeho následné odnesenie do miesta konania novodobých športových hier. Že však dobu zakladateľa novodobých olympijských hier, baróna Pierra de Coubertin, ktorý bol veriacim katolíkom a monarchistom, vychovaným na jezuitských školách (vtedy ešte neliberálnych), odvial čas do nenávratna, začalo pokračovanie jeho iniciatívy čoraz viac pripomínať hry staroveké, čiže – pohanské.
Zmienená adorácia homosexualizmu do tohto rámca skvele zapadá a k dosiahnutiu ešte lepšej pohanskej autenticity sa rozhodli organizátori zaradiť aj pohanskú bohoslužbu. Tá sa stala súčasťou práve zmieneného ceremoniálu zapaľovania olympijského ohňa.
V starovekom chráme bohyne Héry, manželky vrchného olympského šéfa Dia, sa konal na vrchu Olymp rituál zapaľovania pochodne. Grécka herečka Mary Minaová, štylizovaná do úlohy veľkňažky bohyne Héry, obklopená suitou podobne zameraných občianok, sa pri rituáli začala modliť v mene „ľudstva“ k bohom Apolónovi a Diovi:
„Nech znie nebo, zem, more a vetry. Nech hory stíchnu. Nech ustanú hlasy a zvuky vtákov. Pre Phoeba nám bude robiť spoločnosť Kráľ – Nositeľ svetla.
Apolón, boh slnka a myšlienky svetla, zošli svoje lúče a zapáľ posvätnú pochodeň pre hosťujúce mesto. A ty, Zeus, udeľ pokoj všetkým národom na Zemi a ovenči nás vencom víťazstva.“
(Nositeľ svetla – myslia tým v prenesenom význame Lucifera – Svetlonosa?! Pozn. red.)
Text rituálu s konkrétnym názvom Invokácia boha Apolóna doplnený o fotografiu súdružiek krásavíc, ktorým to v antických kostýmoch skutočne svedčí, si môžete pozrieť tu:
https://www.hoc.gr/en/lighting-ceremony/#epiklisi
Niektorí kresťania na sociálnej platforme X neprejavili pre invokáciu boha Apolóna príliš mnoho pochopenia: „Kristus je Kráľ“, komentovali rozhorčene rituál a katolícky autor Chris Stefanick uviedol:
„Existujú dôvody, pre ktoré, bez veľkého zármutku, doslova každý prestal v spoločnosti dávno uctievať Dia.“
Lenže, časy sa menia. To, čo svätému Cypriánovi pripadalo ako najväčšia ohavnosť, to sa stalo počas renesancie oslavou krásy, potom v novoveku predmetom archeologického a dejepisného nadšenia. A to isté sa koncom 19. storočia stalo zámienkou k pobehovaniu po štadióne, k hádzaniu a postrkovaniu rôznych predmetov rôznym smerom, ku kopaniu do kožou obaleného vzduchu, a to sa aj teraz veľmi ľahko a ladne môže vrátiť do starých pohanských koľají.
A ktovie, možno si onedlho, podobne ako priekopník novodobého pohanstva Goethe (tak to opisuje Winckelmann), ani nebudú pripadať trápne, keď sa ráno zobudia a cestou na raňajky sa pomodlia k soche boha Dia.
BM
Zdroj: LifeSiteNews, titulný ilustračný obrázok, zdroj – flickr.com
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
