- Radosť je trvalejšia a cennejšia než pominuteľné šťastie.
- Naša viera v Krista nás vedie k úcte k životu.
- Musíme šíriť radosť a lásku, nie odsudzovanie a hnev.
- Radosť otvára srdcia a mení myslenie o posvätnosti života.
Nedávno som si dopriala veľmi potrebnú dovolenku s dvoma svojimi deťmi, budúcou nevestou a skvelou priateľkou. Strávili sme spolu päť dní, počas ktorých sme objavovali nové veci, rozprávali sa, zabávali sa a jednoducho prežívali radosť – radosť zo spoločného času, radosť z nových zážitkov a radosť zo zmŕtvychvstania na Veľkonočnú nedeľu. Nebolo to dokonalé, keďže dvaja z nás sa v určitých momentoch necítili dobre, ale na tom nezáležalo, pretože by bolo nerozumné očakávať dokonalosť vo všetkom v živote. Napriek tomu sme si zvolili radosť, aj uprostred týchto skúšok, a všetci sme si to skvele užili.
To je to, čo nám radí Písmo, ako čítame v Liste Jakubovom: „Považujte to za radosť, moji bratia, keď stretnete rôzne skúšky.“
Po výlete som pocítil pokoj a odhodlanie usilovať sa o radosť ešte úprimnejšie. Zostalo mi však aj vedomie, že v dnešnej spoločnosti nie je dosť radosti, a určite nie v rámci hnutia za ochranu života.
Príliš často sa zameriavame na negatívne veci, keď by sme sa mali zameriavať na krásu života, nesmiernej láske, ktorú má Kristus k nám, a na dobru, na ktorom sa môžeme podieľať, aby sme žiarili Jeho svetlo na ostatných, aby aj oni mohli spoznať Ho.
Tak to má byť. A pravdou je, že radosť, ktorú sme zažili na dovolenke, bola viac než len obyčajné šťastie. Keď skutočne cítite radosť, spoznáte ten rozdiel.
V videu Ascension Presents, otec Mike Schmitz vysvetľuje rozdiel medzi šťastím a radosťou, keď hovorí, že “šťastie je takmer vždy podmienené okolnosťami” Pokračuje sťažovaním: “To je hrozný spôsob života, ak je cieľom šťastie.”
Zamyslite sa nad tým. Usilovať sa o šťastie je strašný spôsob života. Prečo? Pretože nás to môže len sklamať, keďže šťastie je pominuteľné. Niekedy ho zažívame, ale netrvá to dlho, pretože stále hľadáme ďalšiu vec, ktorá nás urobí šťastnými. A ako hovorí otec Mike: “Túžime po šťastí, ale sme stvorení pre radosť.”
To ma priviedlo k zamysleniu sa nad tým, ako musíme napredovať v našich snahách učiť posvätnosti života tým, ktorí to ešte nechápu. A naozaj to zdôraznilo skutočnosť, že príliš veľa ľudí dnes hľadá šťastie, keď to, čo skutočne potrebujú, je radosť — tého “trvalého a všadeprítomného pocitu pohody,” ako to definoval otec Mike . Radosť môže prísť iba skrze Krista a skrze vedomie a pochopenie, že On nás miluje. A keďže sme práve oslávili Veľkú noc, máme hmatateľnú pripomienku Kristovej lásky k každému z nás. Prišiel sem, aby založil Cirkev a dal nám večný život. Zomrel strašnou smrťou, nie pre niekoho ďaleko o ktorej sme nikdy nepočuli, ale pre teba, pre mňa.
Keď strávime svoj život hľadaním šťastia, nakoniec myslíme viac na seba ako na druhých, pretože šťastie je takmer vždy zamerané na seba. Koľkokrát ste počuli ľudí ospravedlňovať svoje činy a dokonca aj svoje presvedčenia tým, že hovoria, že by sme mali robiť to či ono, aj keby to bolo hriešne, pretože „Boh by chcel, aby ste boli šťastní“.
Toto míňa zmysel života a svedčí o nepochopení Božej vnútornej dobroty. Áno, Boh chce, aby sme boli šťastní, ale nie na úkor niekoho iného, nie keď naše činy ubližujú alebo ničia životy, a určite nie keď ubližujeme našim duše tým, že sa podieľame na hriechu. Šťastie nemá prednosť pred morálkou. Vedomie vedomie, že Boh nás miluje viac, než si dokážeme predstaviť, a úcta k hodnote života sú tým, čo by malo riadiť naše konanie. To sú veci, ktoré nám prinášajú radosť. A keď cítime tú radosť, nemôžeme si pomôcť a musíme ju odovzdať ostatným.
Uistení v Kristovej láske, my môžeme a mali by sme zvoliť si radosť, bez ohľadu na našu životnú situáciu, bez ohľadu na to, čím prechádzame, a bez ohľadu na to, aký ťažký je život. A hoci je dnešný život často dosť ťažký, keď si zvolíme radosť, robíme kroky k porazeniu hnevu, jedovatosti, neľútosti a nenávisti, ktorú chrlia tí, ktorí majú malú úctu k životu.
Akchceme naozaj niečo zmeniť, zmeniť mysle a srdcia a vyvolať vytvoriť úctu voči všetkým ľuďom, musíme začať tým, že rešpektovaťvšetkých ľudských bytostí — dokonca aj tých, ktorí nás urážajú a tvrdia, že nás nenávidia.
Ako ľudia, ktorí sú za život, ak skutočne zažívame radosť, ktorú by sme mali mať ako Kristovi nasledovníci, naše činy by to odrážali. Stali by sme sa nákazlivými namiesto jedovatými pre tých okolo nás, pretože vieme, že keď sa ľudia cítia ocenení, je pravdepodobnejšie, že budú oceňovať ostatných — či už narodených, alebo nenarodených. WStarali by sme sa o ostatných s tou radosťou v srdci. Namiesto toho, aby sme odsudzovali alebo nadávali, modlili by sme sa za mamičky v krízových tehotenstvách, aby si zvolili život. Informovali by sme sa o miestnych centrá pre tehotné ženy, ktoré môžu pomôcť mamičkám, aby sme mohli tieto vedomosti odovzdať ďalej. Týmto centrám by sme prispievali finančne alebo by sme v nich dokonca dobrovoľne pomáhali. Neopustili by sme starších ľudí ani chorých ale starať sa o nich s láskou, nikdy neurýchľovať ich smrť ani nevyvolávať v nich pocit, že sú bremenom. Chceli by sme učili naše deti vieru, vedu o vývoji dieťaťa, posvätnosť života a dôležitosť konania dobra pre druhých. Obětovali by sme sa, rovnako ako sa obetoval Kristus. A urobili by sme to všetko na slávu Boha, pretože to je to, čo od nás žiada.
Nikdy by sme si nemali hovoriť, že Boh chce, aby sme boli šťastní. Mali by sme si hovoriť, že Boh chce, aby sme boli verní. Je to právecez vieru, že nachádzame radosť, ktorá je nekonečne cennejšia ako šťastie. Radosť otvára naše srdcia ľuďom okolo nás. Radosť sprevádza ťažké tehotenstvá, choroby, smútok a osamelosť a hovorí tým, ktorí trpia, že sú dôležití, že sú cenní, a že sú milovaní. Radosť prináša Krista na miesta, kde bol pohŕdaný, zabudnutý a dokonca odmietnutý.
Keď uvažujeme nad svojimi činmi a nad tým, ako môžeme byť radostnejší, priznajme si, že len radosť môže premeniť zatvrdnuté srdcia. WNikdy nezmeníme srdcia tým, že budeme kričať na ľudí alebo tým, že ich budeme ponižovať; tieto konanie slúži len na to, aby sa cítili bezcenné. A to je úplný opak našich pro-life presvedčení.
Susan Ciancio je absolventkou Univerzity Notre Dame a od roku 2003 pracuje ako spisovateľka a redaktorka; z toho viac ako 17 rokov v pro-life sektore. V súčasnosti je redaktorkou časopisu American Life League Celebrate Life Magazine—najvýznamnejšieho katolíckeho pro-life časopisu v krajine. Je tiež riaditeľkou a šéfredaktorkou ALL’s Culture of Life Studies Program—katolíckej pro-life vzdelávacej organizácie pre deti od predškolského veku až po strednú školu.
