Záver prípadu Varín a ulice Dr. Jozefa Tisa – definitívne víťazstvo „aj komunizmu“ nad „aj národným socializmom“ –

Branislav Michalka

23. novembra 2024  

História Politika
  Komentár

Spojka „aj“ nie je pri pohľade na dejiny 20. storočia príliš docenená. Jej používanie pri opise udalostí a dejov v storočí, ktoré bolo zároveň krvavé „aj“ pokojné, totiž poukazuje opäť na klasický dvojaký cólštok, ktorým sa premeriavajú víťazi a porazení.

Najnovšia správa, že ulica pomenovaná po Jozefovi Tisovi musí definitívne zmiznúť, pričom ulice a námestia pomenované po komunistických predstaviteľoch, umelcoch či mučeníkoch budú naďalej zdobiť naše malebné panelákové, sklobetónové a socialisticko-kapitalisticko-liberálne mestá a obce, nás privádza znovu k neustále sa vracajúcemu námetu o dvojakom metre v opise dejín 20. storočia.

https://standard.sk/822464/ulica-dr-jozefa-tisu-vo-varine-definitivne-konci-je-znamy-novy-nazov

Pozrime sa najprv, ako sa na princípe dvojakého metra v jednom prípade slovo „aj“ môže používať, na zdôraznenie toho, že niečo kompromitujúce a negatívne, bolo len náhodným akcidentom, prípadkom, na ktorom je dobrá podstata nezávislá a v druhom prípade je to oficiálne nevhodné.

Keď hovoria oficiálni ideológovia o víťazoch II. svetovej vojny, tak hovoria o víťazstve demokracie a slobody. A to napriek tomu, že na strane víťazov stál režim minimálne tak brutálny, ako režim národno-socialistický, ak nie ešte brutálnejší. Režim marxistický, komunistický, boľševický.

Režim o to v brutalite efektívnejší, že jeho existencia netrvala ako to bolo pri režime národno-socialistickom len 12 rokov, ale celých 74 rokov a v podstate, pokiaľ sa pozeráme na idey a okolo seba, tak trvá progresívno-paralyticky až dodnes.

Oficiálny výklad dejín potom znie nasledovne: v II. svetovej vojne vyhrali demokratické štáty, s ktorými bol v jednom bojovom zväzku „aj“ totalitný komunistický štát. Toto „aj“ je v tomto prípade bagatelizované, brané ako marginálna záležitosť, nijako nekompromitujúca predstaviteľov USA a Veľkej Británie z hľadiska morálneho, napriek tomu, že v rámci spolupráce so súdruhom Stalinom sa:

1) podieľali na šírení komunistickej a marxistickej totalitnej propagandy;

2) odovzdali súdruhovi Stalinovi celé národy a územia;

3) aktívne zapájali svoje armádne zložky pri zadržiavaní protikomunistických emigrantov sovietskymi orgánmi v západnej Európe a do represálií voči nim;

4) aktívne sa podieľali na mnohých zmanipulovaných súdnych procesoch po II. svetovej vojne.

Nikto sa však neodváži tvrdiť, že Franklin D. Roosevelt bol krvavý boľševik, pretože aktívne spolupracoval „aj“ s komunistami, za to, že súdruha Stalina nazýval bodro „strýkom Joeom“, za to, že vykresľoval komunistický režim ako síce špecifickú a svojskú, ale rodiacu sa oázu slobody a sociálnej spravodlivosti. To všetko stihol, okrem tej skutočnosti navyše, že mal na účte ešte koncentračné tábory v USA pre amerických občanov ázijského pôvodu, ako aj jeho nasledovník Truman koncentračné tábory v povojnovom Nemecku.

Rovnako sa nikto neodváži W. Churchillovi vmietnuť do tváre, že okrem svojich vlastných indických hladomorov, má ešte na účte „aj“ národy východnej Európy, prefiltrované cez sito Gulagu a vyčistené pracím práškom NKVD, a že je preto „boľševický kolaborant“.

Kto by sa už teda potom podujal na to, aby zakazoval po týchto velikánoch pomenovať čokoľvek, vrátane nemocnice v Banskej Bystrici? Nota bene, keď Rooseveltova manželka Eleonor mala taký pekný vzťah k ľavicovým a marxistickým hnutiam, že?

To, že aktívne spolupracovali s totalitným režimom, aký nemá v 20. storočí, čo do výsledku v počte mŕtvol v reálnych číslach obdobu, je prijímané ako rozumné pragmatické rozhodnutie, ospravedlnené národnými záujmami USA a Veľkej Británie. A tie sú pre súčasnú poníženú a pozvoľna sa potápajúcu Európu smerodajné. Sila týchto dvoch spojencov je stále pre Európu určujúca.

Tieto dve mocností totiž môžeme pokojne vnímať, ako v určitom zmysle monolitný anglosaský útvar. Ten zahŕňa ešte stále územie a obyvateľstvo USA, Kanady, Veľkej Británie, Austrálie a mocensky ovláda značné množstvo štátov. Keď to všetko zrátame, tak dostaneme viac ako pol miliardy ľudských duší, na rozdiel od Európy stále presvedčených o svojom mesianistickom demokratickom poslaní a vojensky na omnoho vyššej úrovni.

Keď takýto mocenský kolos spolupracuje „aj“ s brutálnym komunizmom na „dobrej veci“, tak to predsa nemôže byť zlé, no nie? Kto by sa niečo také aj odvážil tvrdiť?

Porovnajme si teraz interpretáciu inej spolupráce a s inou totalitou. Už to nie je spolupráca, ale pejoratívne „kolaborácia“ a jej predstavitelia sú „kolaboranti“. Ich argumentácia, že ideologicky nesúhlasia s tým, čo hlása národný socializmus, ale z nejakých pragmatických národných dôvodov, či dokonca pod existenčným tlakom, sa rozhodli spolupracovať „aj“ s národnými socialistami, je braná ako trápne výhovorky a maskovanie vlastného národno-socialistického presvedčenia.

Veď kto by im aj veril? Na rozdiel od Roosevelta či Churchilla to predsa nemysleli úprimne. A navyše, pozor, podľa oficiálnych naratívov vychádzali „kolaboranti“ z rovnakých ideových zdrojov ako národní socialisti. Drobné (údajné) nuansy nepadajú pre oficiálnych vykladačov dejín na váhu.

A aké sú tie „rovnaké“ zdroje? Celá škála: autoritárstvo, stredovek, stavovský systém, popieranie výdobytkov Francúzskej revolúcie, kresťanská civilizácia, dedičstvo Rímskej ríše etc., etc.

Lenže tu sa vkráda nepríjemná otázka: Pokiaľ sú podobné ideové zdroje medzi spolupracujúcimi – kolaborantmi, dôkazom o latentnej ideovej príslušnosti spolupracovníka – kolaboranta k národnému socializmu, tak potom ako je to s ideovými zdrojmi demokratov a liberálov voči komunizmu?

Nie je náhodou socializmus a komunizmus dieťaťom splodeným tými istými ideovými zdrojmi, ktorých sa v 20. storočí dovolávali aj dobré mocnosti na strane víťazov?

Zastávajú sa demokracie? Súdruh Stalin dvakrát tak. Hovoria o slobode? Súdruh Stalin tiež a každý deň. O sociálnej spravodlivosti? Škoda spomínať. O rovnosti? Kto už by o nej vedel viac ako súdruh Stalin?

Či sa všetci v tábore dobra neodvolávajú na dedičstvo demokratických revolúcií: americkej, francúzskej, mexickej, ruskej (nielen tej z roku 1917, ale aj 1905), španielskej, etc., etc. Že komunisti, marxisti, syndikalisti a anarchisti v Španielsku vraždili ako najatí to nevadí, veď boli v tábore dobra. To predsa vedel aj papá Hemingway.

Takže si to zhrňme: Pétain, Franco, Salazar, Tiso, Hácha, Horthy, Antonescu, Boris III., Pavelić, Leopold III., Kristián X. – táto pestrá ideová, povahová a národnostná zmes „kolaborantov“, ktorí spolupracovali z pragmatických dôvodov s totalitným režimom, ktorý bol však na rozdiel od pomeru USA a Veľkej Británie k Sovietskemu zväzu, mocnosťou vysoko prevyšujúcou svojím mocenským potenciálom týchto „kolaborantov“, sú teraz všetci v jednom vreci a nikto sa nestará o nejaké nuansy, nikto historickou pinzetou neoddeľuje, netriedi a nerozlišuje, ani nezohľadňuje v ich prípade motívy, pozadie, okolnosti, možnosti a nevyhnutnosti.

Na druhej strane však máme pred sebou hlboké porozumenie. Napríklad pre spoluprácu Británie s juhoslovanskými komunistickými partizánmi, o ktorých balkánskych metódach nakladania s nepriateľmi si môžeme robiť asi rovnaké ilúzie ako o metódach ich nepriateľov, ustašovcov a četnikov.

Samostatnou kapitolou tejto účelovosti a dvojakého metra, hraničiacou s paródiou, je súčasné puntičkárske rozlišovanie v rámci ukrajinského nacionalizmu a tzv. banderovského hnutia. Tam sa dnes historická pinzeta a mikroskop zvŕtajú s nebývalou zručnosťou, aby sa dokázalo, že, čuduj sa svete a nevychádzaj z údivu – nebol kolaborant ako kolaborant, neboli všetko len vrahovia a skrátka a dobre: musíme rozlišovať a brať do úvahy, že ukrajinskí nacionalisti bojovali proti zlému, ruskému (???) komunistickému režimu, ktorý…, ktorý…, ktorý, … eeee – bol spojencom USA a Veľkej Británie v boji proti ukrajinským nacionalistom.

Takže, čo nám z toho nakoniec vychádza? Zaujímavá vec. Kým v prípade porazených kolaborantov to vyzerá skôr na skutočnú vnútenú kolaboráciu mocenských trpaslíkov zo strany silnejšieho štátu, pričom ako to už z podstaty nacionalizmu vyplýva: jednotliví spolupracovníci si chcú uchovať hlavne to svoje a keby mohli, tak by svojho tútora s radosťou vmanévrovali do svojej pozície a trochu ho na oplátku podusili, tak v prípade kolaborácie USA a Veľkej Británie so Sovietskym zväzom išlo skôr o mocenskú hru veľkých pánov sveta, ktorí akonáhle hra skončila, zariadili sa po svojom a z bývalého „strýka Joea“ sa stal krvavý diktátor.

Zhrnuté a podčiarknuté: stojíme opäť tvárou v tvár klasickému princípu svetových dejín – silnejší vyhráva a víťaz berie všetko. Čo z toho vyplýva pre našu súčasnosť?

Konkrétne na Slovensku to dnes znamená definitívne ideologické víťazstvo komunizmu a marxizmu, ktorý sa po 30 rokoch vrátil posilnený a očistený „aj“ demokratickou rétorikou. Spor sa vlastne vedie už len o to, aká podoba marxizmu zvíťazí. Či tá „stalinistická“, teda z hľadiska prirodzenej morálky „normálna“, s dvoma pohlaviami, štandardnými dvojpohlavnými rodinami a nehynúcou láskou k vlasti, alebo „trockistická“, čiže neomarxistická so 72 pohlaviami, deštrukciou rodiny a globalisticko-kozmopolitným nadšením.

Jedno je však isté: na základnom naratíve, ktorý ich spája a rámcuje ich výklad svetových dejín sa obe strany zhodnú. Bombastické oslavy SNP, ku ktorým sa opovážia dnes neprihlásiť z dôvodov morálnych či snahy o objektívny výklad dejín len osamelí kverulanti, sú toho dôkazom.

Rovnako tak koniec poslednej ulice na Slovensku, pomenovanej po niekom, kto nezapadá do vyznačeného rámca výkladu dejín. Posledná sentimentálna spomienka na naivnú vieru 90. rokov 20. storočia o nestrannom výklade dejín odchádza do stratena.

Na Slovensku sú už prístupné len dve cesty: národno-konzervatívna kapitulácia pred súčasnou pragmatickou ideovou kolaboráciou s rusofilstvom a panslavizmom, ktorá sa vďaka silnému Rusku s konzervatívnym náterom javí ako záchranné koleso pred globalistickým neomarxizmom alebo – globalistický neomarxizmus. V oboch prípadoch hrá slovenský politický katolicizmus, ktorého bol Tiso predstaviteľom, nech už k nemu máme postoj akýkoľvek, negatívnu úlohu.

Národní konzervatívci sa ho z pragmatických dôvodov zrieknu, keďže aj Rusko – Osloboditeľ, v súčasnosti už pre nich zúfalo lepšie ako degenerovaný Západ, ho nemá rado (Veď je už aj tak mŕtvy, no nie?) a národní komunisti s neomarxistami ho nemôžu a nikdy nemohli ani cítiť.

V skutočnosti nie preto, že s niekym kolaboroval, to robí každý väčší politik, aj dnes a na nejaké tie mŕtvoly sa v týchto kruhoch nehľadí (milióny násilne potratených životov, ich nechávajú pokojnými), ale presne preto, čo predstavoval v ich liberálno-demokratickej fantázii (nie v skutočnosti; kiež by…) – katolícku, tzv. Farskú republiku Dominika Tatarku. Čiže to najhoršie, čo sa môže demokratom, liberálom, progresívcom a umierneným konzervatívcom prihodiť – štát s katolíckou vierou ako oficiálnym, štátom chráneným a jediným pravým náboženstvom.

PDF (formát pre tlač)