Zázrak znesvätenej hostie: Indonézsky moslim rozrezal Božie Telo a – začal tiecť prúd Krvi –

Jozef Duháček

23. októbra 2026  

Cirkev
  Eucharistia

Počas stáročí sa udialo viac než 100 zázrakov potvrdzujúcich Skutočnú Prítomnosť nášho Pána v Najsvätejšej Sviatosti. Jeden z najúžasnejších je trvalý zázrak v Lanciane v Taliansku. V tomto prípade sa hostia konsekrovaná počas sv. omše v ôsmom storočí premenila na Kristovo Telo a Krv, ktoré zostávajú neporušené a vystavené na verejnú úctu pútnikov až podnes. Najprísnejšími forenznými vedeckými skúmaniami bolo dokázané, že aj po trinástich storočiach stále majú vlastnosti čerstvej krvi (rovnakej vzácnej krvnej skupiny ako na Turínskom plátne) a svalového tkaniva zo srdca. Tento jav bol dokonca bezbožnou Organizáciou Spojených národov vyhlásený za „jedinečný“ a nevysvetliteľný zázrak!

Nasledujúci príbeh, ktorý priniesol magazín Christ to the World, č. 3, 2005 nie je tak dôsledne zdokumentovaný ako prípad z Lanciana a mnohé ďalšie eucharistické zázraky oficiálne uznané Cirkvou. No ide o zaujímavé a povzbudzujúce svedectvo. V nedeľu 25. októbra 1955 v meste Bunya, ktoré dnes spadá do diecézy Tanjung Selor (vtedy to bola diecéza Samarinda), v Indonézii, sa odohrala významná udalosť. Moslimský muž menom Saleh rozrezal svätú hostiu a z hostie vytiekla Krv. Dlho bol tento príbeh iba rozprávaním a chýbala akákoľvek dokumentácia. Saleh, ktorý sa napokon obrátil na katolícku vieru, svoj príbeh vyrozprával otcovi Rettobovi 28. novembra 2002. Žiaľ, ostatní očití svedkovia už pomreli, a preto nie je možné získať ďalšie svedectvá.

Ale aj tak je dobré zaznamenať Salehovo svedectvo pre ďalšie pokolenia.

Saleh bol jedináčik. Narodil sa 1. októbra 1918 v Kulon Progu v Yogyakarte. Jeho otec sa volal Kasan Prawiro, taktiež pochádzal z Kulon Proga v Yogyakarte, a jeho matka Marsioa pochádzala z Blitaru. Obaja rodičia boli roľníci. Od detstva bol Saleh vyznávačom islamu, pretože jeho rodičia a celá rodina boli moslimovia. Bol vychovávaný a formovaný v tradíciách a náboženských zvykoch islamu. Keď mal päť rokov, presťahoval sa spolu s rodičmi z Kulon Proga do Malangu. Vo februári 1953 sa oženil so Sumi. Mali dve deti, Sayuti a Syani. Sayuti však zomrela ako nemluvňa a krátko nato zomrela aj jeho manželka Sumi. V decembri 1953 Saleh opustil Malang a odišiel si hľadať zamestnanie do Bunyu.

Tam získal miesto domáceho sluhu u pána Macmu a pani Dinyovej, holandskej rodiny. Nastúpil za mesačný plat 150 rupií, pätnásť kilogramov ryže a kartón cigariet. Okrem toho mal zabezpečené bezplatné ubytovanie v dome svojho zamestnávateľa vrátane jedla a nápojov. V roku 1955 sa jeho zamestnávateľ vrátil do Holandska. Saleh dostal odstupné vo výške 350 rupií a za tieto peniaze a svoje úspory kúpil pozemok a postavil si na ňom dom. Našiel si inú prácu – ako stavebný robotník u muža čínskeho pôvodu menom Ham Lam. Mesačná mzda bola 125 rupií. Pre Ham Lama pracoval jeden rok.

Žila tam jedna katolícka dievčina, ktorá pravidelne chodila na bohoslužby. Zakaždým, keď išla do kostola, prechádzala okolo Salehovho domu. Saleh si túto krásnu dievčinu všimol a časom sa do nej zaľúbil. Jedného dňa, keď sa vracala z kostola a prechádzala okolo jeho domu, ju priateľsky pozdravil. Zastavila sa a dali sa do reči. Dievčina jeho pozdrav opätovala a predstavila sa:

„Volám sa Martha Suntrsih a pochádzam z Doplangu pri Cepu v strednej Jáve. Moji rodičia zomreli v Doplangu a môj mladší brat Warso zomrel v Tawau. Som sirota a pracujem v Bunyu pre pána Remuata z Manada ako slúžka.“

Saleh sa Marthy spýtal, kam ide a prečo často prechádza popred jeho dom. Martha odpovedala:

„Bola som v kostole a idem domov. Na bohoslužby vždy chodím touto cestou.“

Saleh sa jej spýtal na jej náboženstvo. Martha odpovedala:

„Som katolíčka.“

Potom sa Martha rozlúčila a pokračovala domov. Salehov záujem o Marthu rástol. Každý deň, keď prechádzala okolo jeho domu, ju stretával a zdravil. Po čase, keď sa trochu lepšie spoznali, Saleh Marte otvoril svoje srdce a povedal, že sa chce s ňou zasnúbiť a vziať si ju za manželku. Martha požiadala o čas na rozmyslenie a po niekoľkých dňoch jeho ponuku prijala.

Od detstva Saleh nenávidel kresťanstvo vrátane katolicizmu. Jeho nenávisť vychádzala z presvedčenia, že kresťanstvo je náboženstvo kolonizátorov, ktorými boli v tom čase Holanďania. Jeho nenávisť voči kolonizátorom spôsobovala, že nenávidel aj kresťanstvo; preto Saleh vždy hľadal spôsoby, ako tomuto náboženstvu škodiť. Často zbieral malé kamene a hádzal ich do kostola, keď sa tam ľudia modlili. Dosť často hádzal kamene aj na kostol Maria Renya Rosari v Bunyu, kam pravidelne chodievala Martha.

Saleh a Martha teda začali spolu chodiť. Jedna z tém, o ktorých spolu diskutovali, bolo náboženstvo. Saleh naliehal na Marthu, aby sa stala moslimkou. Martha zas trvala na tom, že sa za Saleha vydá len vtedy, ak sa stane katolíkom. Každý z nich bránil svoje presvedčenie; nikto nebol ochotný ustúpiť. Saleh však zostával Marte verný, sprevádzal ju všade, vrátane kostola a zostával aj na bohoslužbách a tiež na svätej omši. Po niekoľkých účastiach na svätej omši si začal Saleh osobitne všímať okamih svätého prijímania, keď Martha prijímala svätú hostiu. Spýtal sa jej, čo to je a Martha mu sebavedome odpovedala:

„Toto je Telo môjho Pána. Volá sa to svätá hostia. Je to to najsvätejšie a katolíci sa tomu hlboko klaňajú.“

Saleha táto odpoveď prekvapila a začal hľadať spôsob, ako by sa k svätej hostii dostal. V nedeľu 25. októbra 1955 sa v kostole slúžila svätá omša. Bola tam aj Martha a Saleh ju tam odprevadil. Keď prišli ku kostolu, Saleh nevstúpil dnu, no naliehavo Marthu žiadal, aby svätú hostiu z kostola vyniesla a doniesla mu ju. Hrozil, že ak to neurobí, ich vzťah sa skončí. Martha teda vošla do kostola a zúčastnila sa omše ako zvyčajne. V tom čase sa samozrejme prijímalo sväté prijímanie do úst. Keď Martha prijala hostiu, tak ju neprehltla, ale keď sa vracala na svoje miesto, vybrala si ju z úst, zabalila ju a priniesla domov. Urobila to pod nátlakom a zo strachu.

Martha našla Saleha v dome pána Sura Tempeho a hostiu mu odovzdala. V tom čase bolo v dome veľmi rušno a pripravovala sa veľká hostina, pretože sa pán Tempe ženil. Varilo sa, chystala sa oslava, ľudia sa zabávali. Keď sa zhromaždilo veľa ľudí, presvedčený moslim Saleh usúdil, že nastal ten správny okamih ukázať všetkým, že to, čomu Martha a katolíci veria, je len lož a márnosť. Zobral nôž a pred viacerými svedkami svätú hostiu rozrezal. Z hostie však vytrysklo veľké množstvo Krvi a postriekalo okolostojacich. Saleh zostal zmätený a vystrašený. Od strachu doslova ochrnul a nebol schopný ani sa pohnúť. To isté sa stalo jeho priateľom a ostatným prítomným.

Správa o tejto udalosti sa rýchlo rozšírila medzi ľuďmi v okolí. Zhromaždilo sa množstvo zvedavcov. Niektorí z tých, ktorí nevideli, čo Saleh urobil, sa domnievali, že došlo k vražde a že páchateľom bol Saleh. Ohlásili túto „vraždu“ bezpečnostným orgánom.

Čoskoro prišli do domu pána Sura Tempeho štyria policajti: pán Payong, katolík z Floresu, pán Stephen, protestant z Ambonu na Molukách, a ďalší dvaja policajti moslimského vyznania. Boli ohromení a zdesení pri pohľade na také množstvo krvi. Bez vypočúvania a bez zisťovania, čo sa vlastne stalo, nasadili Salehovi putá. Saleh bol stále zmätený a vydesený, pretože predsa nikoho nezabil. Krv z hostie medzitým stále vytekala. Aj policajti sa báli a nevedeli si túto skutočnosť vysvetliť. Jeden z nich navrhol zavolať kňaza z kostola vzdialeného asi jeden a pol kilometra.

Zhodou okolností sa v kostole nachádzal otec Wilhelmus Yosephus Leeferink, MSF, ktorý do domu pána Sura Tempeho rýchlo prišiel. Kňaz sa opýtal, čo sa stalo, ale nikto mu neodpovedal. Otázku zopakoval, no všetci zostali ticho. Keď sa pozrel na svätú hostiu, z ktorej vytekala krv, okamžite si kľakol na kolená a s pozdvihnutými rukami sa začal modliť. Potom hostiu požehnal. Len čo požehnanie dokončil, hostia prestala krvácať. Saleh sa s bázňou a chvením priblížil ku kňazovi a prosil ho o odpustenie za to, čo vykonal. Kňaz opäť zdvihol ruky, modlil sa a udelil Salehovi požehnanie.

Počas celého dňa bol Saleh naplnený strachom a zmätkom. V noci nemohol spať. V jeho srdci sa postupne čoraz silnejšie rodilo presvedčenie, že sa chce stať katolíkom. Na druhý deň skoro ráno vstal, šiel do kostola našiel kňaza a prejavil túžbu stať sa katolíkom a začať náboženskú prípravu. Pri kostole našiel opäť otca Wilhelma Yosepha Leeferinka. Kňaz jeho úmysel láskavo prijal. Odporučil mu, aby sa vrátil domov a rozjímal o udalosti krvácajúcej hostie a o svojom rozhodnutí. Sľúbil mu nájsť katechétu, ktorý ho bude vyučovať a pripravovať. Saleh sa rozlúčil a vrátil sa domov. Okamžite vyhľadal Marthu a povedal jej o svojej túžbe stať sa katolíkom a študovať katolícku vieru. Martha jeho dobrý úmysel s radosťou prijala. O niekoľko dní neskôr, v roku 1956, uzavreli občianske manželstvo.

Pre incident so znesvätením hostie mnoho ľudí z iných náboženstiev, najmä moslimovia, prejavili úmysel stať sa katolíkmi. To viedlo k tomu, že viaceré skupiny sa začali Salehovi vyhrážať smrťou. O niekoľko dní neskôr sa správa o krvácajúcej hostii dostala aj k predstaviteľom miestnych úradov, ktorí boli zväčša moslimovia. Saleh aj ostatní, ktorí boli pri udalosti prítomní, boli predvolaní vypovedať. Úrady im prísne zakázali komukoľvek hovoriť o incidente, najmä však moslimom. Každému z nich, a zvlášť Salehovi, hrozili smrťou, ak by sa o udalosti s niekým rozprával. Preto celý incident zostal pred ostatnými utajený.

Saleh nežil v Bunyu v pokoji a necítil sa bezpečne kvôli prenasledovaniu zo strany miestnych úradov a väčšiny miestnej moslimskej komunity a preto sa s Marthou rozhodli presťahovať do Tarakanu. Využil túto príležitosť a začal sa učiť katolícke náboženstvo pod vedením otca A. van de Graffa, MSF, ktorý tiež pochádzal z Holandska. Saleh bol rozhodnutý dať sa čo najskôr pokrstiť. Ľudia z Bunyu ho však prenasledovali a opakovane sa mu vyhrážali smrťou. Preto sa s Marthou presťahovali do Tanjung Seloru. Ale ani tam sa prenasledovaniu nevyhli a museli sa ešte raz presťahovať do oblasti Berau, kde zostali. Usadili sa v mestečku Tanjung Redebe, v dome pána Lusyho Mada, katolíka z Floresu, bývalého vojaka. Tam zostali natrvalo.

Dňa 26. októbra 1966 sa v Tanjung Redebe dal Saleh pokrstiť a prijal meno Antonius Yohannes Saleh. V ten istý deň prijal spolu s Marthou aj sviatosť manželstva. Obe sviatosti udelil otec A. van de Graff. Krstnými rodičmi a svedkami pri sobáši boli Aloysius T. Sudibo a Margaretha Tjuoc Mei Lin. Anton Saleh, ako ho odvtedy volali, začal žiť ako katolík. Pokračoval v prehlbovaní svojej viery, chodil na katechizmus a usiloval sa byť dobrým katolíkom. Svoju rastúcu vieru dokazoval vytrvalou modlitbou, účasťou na liturgickom živote a ochotou pomáhať iným, ktorí sa tiež chceli stať katolíkmi. Štedro podporoval chudobných a núdznych ľudí. V tomto životnom štýle ho úplne podporovala jeho manželka Martha. Život Antonia Saleha a jeho manželky sa stal príkladom pre ostatných a mnohých ľudí priťahoval ku katolíckej viere. Oni dvaja však deti nemali.

Príhodu s krvácajúcou hostiou držali niekoľko rokov v tajnosti. Niekedy v 70. a 80. rokoch, keď sa situácia v Bunyu upokojila, sa správa o tomto pozoruhodnom incidente začala postupne šíriť na viacerých miestach a nakoniec sa rozšírila aj do sveta. Po krste v roku 1966 Antonius Saleh na sebe spozoroval niečo zvláštne. Mal osobitnú charizmu uzdravovania. Pomocou vody požehnanej otcom A. van der Graffom a otcom Carlom Beriolinim Yalaiom alebo pomocou svätenej vody z Lúrd, prípadne svätenej vody z mariánskej jaskyne v Sendangsone v Indonézii, sa podľa viacerých svedectiev udiali mnohé uzdravenia.

Keď sa táto voda sprevádzaná modlitbami podávala chorým na pitie, alebo si ňou potierali choré miesta na tele, mnohí boli uzdravení, chromí začali chodiť, slepí vidieť a hluchí počuť. Takéto uzdravovania Antonius Saleh vykonával až do staroby. Za milosti, ktoré mu Boh udelil, najmä za charizmu uzdravovania, neustále vzdával veľké vďaky.

Ako sme spomenuli v úvode, táto udalosť bola dlho držaná v tajnosti a takmer všetko, čo o nej vieme, pochádza z rozhovoru Antonia Saleha s otcom Rettobom. V tomto rozhovore sa však objavuje množstvo detailov (kde a za koľko Saleh pracoval, v koho dome sa zázrak stal, kam sa presťahovali a pod.), ktoré naznačujú, že ide o Salehove spomienky, ktoré sa mu spojené so zázračnou udalosťou vtlačili pevne do pamäti. O. Pius Rettob bol katolícky kňaz z rehole Misionárov Najsvätejšieho Srdca (Missionaries of the Sacred Heart, MSC) v Indonézii a pôsobil v pastorácii na viacerých miestach Indonézie. Zomrel v roku 2022. Indonézska provincia MSC po jeho smrti zverejnila prehľad jeho pôsobísk a služby v Cirkvi. On je autorom článku a rozhovoru, v ktorom bolo v roku 2002 zaznamenané svedectvo Antonia Yohannesa Saleha. O tom, či diecéza udalosť oficiálne vyšetrovala a k akým záverom sa dopracovala, informáciu nemáme.

PDF (formát pre tlač)