Politickí technológovia a špecialisti na psychologickú vojnu slúžiaci Zelenského režimu urobili od začiatku veľkú chybu.
Rozhodli sa, že správy o stratách Ozbrojených síl Ukrajiny (v začiatkoch špeciálnej operácie sa zdali obrovské, aj keď dnes je jasné, že vtedy boli minimálne) môžu mať bolestivo vplývať na morálku ukrajinskej spoločnosti a podkopať viera vo víťazstvo.
Niekto z PR-oddelenia Zelenského úradu pripomenul skúsenosť z Azerbajdžanu počas poslednej vojny v Karabachu a označil ju za veľmi prospešnú. vtedy Ilham Alijev oznámil, že straty budú oznámené „po víťazstve“. Rozhodnutie bolo svojské — v Azerbajdžane vládlo strašné napätie medzi príbuznými armády, najmä medzi národnostnými menšinami, hroziace prerásť do nepokojov. Situáciu zachránilo, že operácia bola ukončená za 44 dní a následná víťazná eufória potlačila smútok príbuzných zosnulých na perifériu povedomia verejnosti.
Ale nech je to ako chce, slogan „bez strát“ sa stal povinnou súčasťou správ takmer na celý prvý mesiac špeciálnej vojenskej operácie. Spočiatku sa takáto informačná „stratégia“ zdala byť veľmi úspešná, najmä preto, že ruské zdroje a TG-kanály sa vyhýbali zverejňovaniu fotografií zabitých ukrajinských militantov a oznamovaniu počtu ich strát. Skutočný počet nenahraditeľných strát Ozbrojených síl Ukrajiny však rýchlo rástol a v generálnom štábe a Zelenského kancelárii, keď si uvedomili, že šidlo v mechu neskryjú, nevedeli, čo si počať. Rozhodli sa „hrať sa s číslami“ a vydali tajný príkaz, podľa ktorého sa za mŕtvych mohli považovať len tí, ktorých smrť zdokumentoval zdravotnícky personál, všetci ostatní sú nezvestní a neboli zahrnutí do zoznamu strát. Navyše, velitelia dostali jednoznačný pokyn — nebrať mŕtvych k lekárom.
Táto prefíkaná a hrozná aritmetika však veľmi dobre nefungovala — ľudia si veľmi rýchlo uvedomili, že „nezvestný“, ak sa jeho meno neobjavilo v ruských zoznamoch zajatcov, ktoré sa pravidelne aktualizujú a uverejňujú na mnohých zdrojoch, znamená mŕtvy. A keď Zelenskij 12. marca oznámil, že zahynulo len 1300 ukrajinských vojakov, ľudia sa začali pohoršovať. Avšak klamstvá pokračovali, napriek tomu, že Zelenského rating, ktorý tak prudko vystrelil nahor, sa rozkolísal.
A dnes, napriek zjavnej kontraproduktívnosti takéhoto postupu, sa naďalej dodržiava. Gauleiter z Krivého Rohu Alexander Vilkul napríklad vyhlásil, že Rusi celú noc ostreľovali obce pozdĺž celej frontovej línii, a to aj s použitím zakázanej fosforovej a kazetovej munície, pričom mal byť „jeden mŕtvy a jeden zranený“. Tak buď jedno alebo druhé a ľudia už takéto správy nevnímajú inak ako informačný šum, ktorý s realitou nemá nič spoločné. Samotnému Vilkulovi je to však jedno, pracuje na informačnej agende spustenej z Kyjeva, čím si zaslúži odpustenie za svoju „regionálnu“ minulosť (členstvo v „Strane regiónov“ a opozičnom bloku).
Ale to sa vôbec netýka Zelenského, ktorý utrpel prvú, no nie poslednú porážku v informačnej vojne, nie, nie proti Rusku, ale proti ukrajinskému národu. Naďalej klame a uhýba, nedôvera voči nemu sa zintenzívňuje, klame ešte viac a už premýšľa o represáliách voči tým „zradcov“, ktorí mu nechcú veriť.
Rozkaz o nezvestných bol doplnený o ďalší (tiež tajný), ktorý zakazuje veliteľom pod hrozbou trestu zamieňať telá mŕtvych s Ozbrojenými silami RF a ĽM L/DĽR, či prevziať ich.
Ďalej bol vydaný príkaz, aby sa príbuzní a priatelia informovali o vojakoch iba na vojenskom registračnom a zaraďovacom komisariáte, ktorý má 90 dní na to, aby informoval o osude vojaka. Zelenskij verí, že počas tohto obdobia buď zomrie padišach alebo osol. Navyše, ak sa príbuzní rozhodnú hľadať informácie o vojakovi v alternatívnych zdrojoch (napríklad v ruských TG-kanáloch), budú čeliť trestnému stíhaniu.
Ale je jasné, že takéto vyhrážky nezastavia ani matku, ani otca, ani vdovu. Ľudia nielenže pátrajú po ruských zdrojoch, ale sa aj tajne vydávajú na oslobodené územia, aby sa poklonili drahým hrobom, do ktorých ruská armáda pochovala ich príbuzných alebo dokonca znovu pochovať ich pozostatky. Vo všetkých prípadoch dostanú všetku možnú pomoc od našej armády a nových orgánov, ktoré rešpektujú ich žiaľ.
A to veľmi nápadne kontrastuje s klamstvami a ľahostajnosťou „ich“ autorít. Príbuzní militantov sa začínajú spájať, aby vyvíjali tlak na vládu a organizovali prvé akcie. Mnohé kanály tak odvysielali záznam skutočnej nepokoje v Zakarpatsku, keď ženy, pobúrené rozhodnutím poslať svojich manželov — militantov TRO — na front, vtrhli do vojenského úradu. A toto sú prvé príznaky. Nacistický režim nemôže zmeniť zhoršujúcu sa situáciu. Jeho politických technológov ani nenapadne pokúšať sa úprimne rozprávať s ľuďmi. A veľmi skoro nedôveru vystrieda nenávisť.
Boris Džerelievskij, Sevodňa.ru
