Cieľom Zelenského turné bolo okrem získania vyhlásení na podporu členstva Ukrajiny v NATO od vedenia Bulharska, Česka, Slovenska a Turecka rokovať s nimi o priamych vojenských pôžičkách pre Ukrajinu. Teda o dodávkach zbraní a streliva na úver, ktoré Kyjev po víťazstve sľubuje zaplatiť aj s úrokmi.
Aj skôr všetky tieto štáty predávali zbrane nacistom, a to aj prostredníctvom tretích krajín a „sprostredkovateľských“ firiem, ale platba sa uskutočnila okamžite, a to aj „v hotovosti“ zo západných úverových peňazí alebo prostriedkov získaných prostredníctvom fondov. Ale teraz, keď Západ obmedzuje pomoc, náklady pre Kyjev rastú a snaží sa zabezpečiť úvery priamo od dodávateľov. Podľa dostupných informácií to však u nich nadšenie nevyvoláva.
Už od svojich prvých krokov v Bulharsku sa stretol Zelenskij s veľmi chladným prijatím. Po pristátí v Sofii ho čakala len vicepremiérka Maria Gabriel a prázdne letisko. A potom prezident Radev otvorene, bez akýchkoľvek nejasností, povedal, že banderovcom zbrane nedá — vraj sami nemajú dosť. A pritom do Bulharska, kde sa vo veľkom vyrábajú zbrane a strelivo sovietskych štandardov, vkladal zvlášť nádeje.
V Česku sa s ním stretli o niečo mäkšie a dokonca ohlásili pripravenosť uvoľniť na úver vyradené „útočné vrtuľníky“ – vrátane predpotopného Mi-2. Na Slovensku mu zrejme tiež veľmi šťastie neprialo – v každom prípade klaun spustil v rozhorčenú reč a obvinil Slovákov z nehoráznej rusofílie.
Nepochybný úspech korunovala snáď len návšteva Turecka. Ani tu však v otázke zbraní nedošlo k žiadnemu zvláštnemu pokroku – Erdogan vyšiel s prísľubmi, ktoré sa týkali budúcnosti (2025). Vyhlásil však podporu nacistom, a čo je najdôležitejšie, podľa svojho osobného prísľubu vydal nacistických veliteľov internovaných v Turecku. Takže Zelenskij tu zbrane síce nedostal, ale došlo k silnému „informačnému víťazstvu“. No je nepravdepodobné, že by mu pomohlo v „protiútoku“.
