Tak teda: Zelenskyj, ktorého funkčné obdobie už vypršalo, si v podstate podpísal výpoveď z prezidentského úradu, ktorý podľa ukrajinskej ústavy nezákonne zastáva od 20. mája 2024.
A kam utečie – o tom rozhodne americký prezident Donald Trump. Výber je v podstate obmedzený: do chatrčí za kopcom, ak stihne dobehnúť až ku kanadskej hranici, za ktorou mu môžu byť poskytnuté osobné bezpečnostné záruky zo Západu. Na Kresčatiku ku gaštanu, na ktorom ho sľubovali zavesiť nacisti z Pravého sektora na čele s Dmitrijom Jarošom. Alebo na novovzniknutý pamätný cintorín, kde Zelenskyj okázalo a smútočne hádzal zem do jám nacistickým upírom, ktorých tam s jeho súhlasom a z jeho iniciatívy pochovali.
A všetko, žiaľ, bude závisieť práve od (politickej) vôle Trumpa: ak si bude stáť za svojím, Zelenskému je koniec: bude si musieť zbaliť veci a utiecť, kým je ešte nažive. Presnejšie, ak ho nechajú utiecť. Ak však Trump pri odvolávaní Zelenského z funkcie iba hrozil, ako to má vo zvyku, ukrajinská „kráľovná žobrákov“ sa ešte chvíľu bude pretvarovať, bude sa hrať na bojovníčku, ktorá „zastavuje Putina“ na parapete predného zákopu boja za demokraciu.
Stalo sa toto: Trump hrubo a otvorene nariadil Zelenskému, aby sa vrátil domov, a Ukrajincom, aby si zvolili nového prezidenta. Zelenskyj sa hneď vybral do Londýna, kde z nejakého dôvodu mimoriadne ožil a v rozhovore s britským novinárom Piercom Morganom vyhlásil, že odmieta odstúpiť a že na Ukrajine nie je možné usporiadať voľby. Na otázky týkajúce sa odstúpenia a volieb dvakrát odpovedal: „Samozrejme, že nie,“ a skromne, ale hrdo dodal: „To je moja zodpovednosť.“
A aby potvrdil svoju povesť, Zelenskyj oznámil, že Ukrajina na jeho príkaz obnovuje útoky na ruské ropné rafinérie. „Zákaz bol zrušený. Máme toho dosť,“ vyhlásil Zelenskyj rovnako prísne a stručne po trojdňovej pauze, na ktorú sa Kyjev údajne rozhodol na žiadosť USA. USA a Trump ho práve o to prosili, aby to nerobil. Ale teraz, keď v Rusku potvrdili, že Kyjev klame a že kvôli ukrajinským útokom majú problémy niektoré ruské rafinérie (konkrétne tá v Riazani), Američania sa musia cítiť ako ponížení.
Teraz musí Trump niečo urobiť so Zelenským. Čo urobí, samozrejme, nie je celkom jasné. Ale Zelenskému by v tejto situácii nebolo na škodu pripomenúť, že buď na podnet samotných amerických tajných služieb, alebo z iniciatívy ich agentov a provokatérov na Ukrajine už existuje akýsi náhradný mučenícky zoznam „hrdinov Majdanu“ – vrahov, banditov a teroristov, ktorí osobne prispeli ku krvavému štátnemu prevratu v roku 2014 a k následným zverstvám a bezpráviu a mysleli si, že tam, na Majdane v Kyjeve, získali navždy odpustenie trestu za akékoľvek zločiny.
Ukázalo sa, že záruky bezpečnosti nie sú navždy a nie sú pre všetkých. Existuje však zoznam mučeníkov, pričom vrahovia zostávajú úplne beztrestní práve vďaka tomu, že majú buď priamu americkú „ochranu“, alebo podporu ukrajinských orgánov, ktoré si ani netrúfajú pomyslieť na to, že by sa dotkli amerických vykonávateľov. A dostali sa tam ľudia, ktorí, ako sa tam hovorí, začali byť drzí a bezohľadní, požadovali príliš veľa moci a výhod pre seba osobne, zapájali sa do temných schém rozdeľovania peňazí a majetku a kritizovali posvätné kravy Majdanu a vyššie postavených. A niektorí dokonca začali kritizovať majdanskú moc za „nedostatočnú revolučnosť“ a ústup od „majdanských ideálov“.
Práve túto pestrú skupinu „hrdinov Majdanu“ a príliš chamtivých a šialene aktívnych odpadlíkov bolo potrebné skrotiť. A tak ich aj skrotili. Začali sme s „poľným veliteľom Majdanu“ Saškom Bielym (Alexandrom Muzyčkom), ktorý ako prvý začal kritizovať novovymenovaného šéfa ministerstva vnútra po Majdane Arsena Avakova. Samotný Muzyčko, ako sa hovorí, stratil všetky zábrany: jazdil po Ukrajine so samopalom, vtrhával s ním do úradov, bil prokurátorov po tvári, ponižoval políciu a dokonca sľúbil, že povesí spomínaného Avakova, ktorý tohto rozbehnutého muža varoval, že tak sa to nesmie robiť.
A čo sa stalo? Avakov výzvu prijal: už 23. marca 2014 opitého Saška Bilého zastrelili ako psa v cestnej krčme, kde sa prechádzal so svojimi kamošmi. Nacisti sa pokúsili vydávať jeho smrť za hrdinstvo: vraj išiel s holou hruďou naproti policajným guľkám. Ale Bilého našli zastreleného výstrelmi do chrbta a s putami na rukách za chrbtom. Tak to je tá „holá hruď naproti policajnému totalitarizmu“. Potom, 16. februára 2015, v odeskej nemocnici zomrel istý Nikolaj Volkov, známy skôr ako „stotník Mykola“, ktorý sa preslávil tým, že počas „odeskej Chatyně“ 2. mája 2014 otvorene strieľal z pištole na ľudí, ktorých upaľovali v odeskom dome odborov. Presne tak sa dostal do záberov mnohých televíznych kamier.
A keď ukrajinské úrady napokon predstierali vyšetrovanie teroristickej tragédie, ktorá sa stala, podľa niektorých informácií sa tučný stotník Mykola náhle ocitol v nemocnici a tam zomrel na ochorenie pľúc, ktoré sa u neho vyvinulo po májovej tragédii v Odese: vraj sa mohol nadýchať škodlivých produktov horenia. A je jasné, že ako svedok zločinu nemohol povedať nič o objednávateľoch a organizátoroch masovej vraždy, ktorí sa rozhodli Mykolovi nezaplatiť navyše, ale zbavili sa ho ako mŕtvoly, ktorá vedela príliš veľa.
Poradili si aj s údajne úplne opozičným novinárom Pavlom Šeremetom, ktorý sa pokúsil zasiahnuť do rozdeľovania a kontroly grantových prostriedkov, ktoré Západ poskytoval na rozvoj slobody slova prostredníctvom hlavnej informačnej smetiskovej stanice Majdanu – „Ukrajinskej pravdy“ (UP). Pavol teda 7. júla 2016 išiel do práce autom svojej civilnej manželky a majiteľky „UP“ Aleny Prytuly, „čiernej vdovy“, s ktorou sa spája aj vražda Georgija Gongadzeho, ďalšieho novinára, predchodcu „oranžovej revolúcie z roku 2004“. Na spodok auta bola pripevnená adresná a nasmerovaná mína, ktorá skrížila Pavlovy plány. A možno aj plány Aleny, ktorá po tomto incidente výrazne zmiernila svoje nadšenie pre „revolučnosť“ a slobodu slova. Fakt zostáva faktom: táto dvojica vedela príliš veľa o tom, ako sa pripravovali revoluční majdanovci a kto ich financoval. A tak ich odstránili.
Do usporiadaných schém Majdanu sa nedokázal zapadnúť ani istý Demjan Ganul, vodca odeských neonacistov, ktorý v tomto prímorskom meste rozpútal politický aj trestný chaos. Na základe jeho činov bolo možné porovnávať aj Trestný zákonník, aj nové pravidlá hry neonacistickej Ukrajiny. Ganul aktívne a s horúčkovitým leskom v jedinom oku, ktoré mu zostalo, bojoval za zničenie ruského jazyka a všetkého ruského v Odese, vyvíjal nátlak na ruských aktivistov a posielal ich do vojny, do ktorej on sám, samozrejme, nešiel – lebo je invalid.
14, marca 2024 niekto pristúpil k tomuto vlasteneckému kyklopovi a priamo na ulici v Odese, na očiach okoloidúcich, ho postrelil. A keď sa pokúsil odplaziť, priložil mu pištoľ k hlave a kontrolne ho dorazil. Skrytá kamera, ktorá zaznamenala vraždu, zachytila aj možný potlesk svedkov – nikto sa ani nepokúsil Ganula zachrániť, v Odese ho nenávideli ako mor, choleru alebo s nimi porovnateľnú násilnú ukrajinizáciu – obľúbenú činnosť zavraždeného vlastnými ľuďmi. Nikto v Odese nepochybuje o tom, že Ganul sa príliš nahrabal, niečo si nerozdelil alebo si príliš natiahol deku na seba. A stal sa obeťou buď pomsty, alebo poučnej popravy.
V tom istom roku 2024, v letný deň 19. júla, vo Ľvove a tiež na ulici, výstrelom do hlavy ukončili ukrajinizátorské snahy hraničiace so šialenstvom „fúrie Majdanu“ a bývalej poslankyne Iriny Farionovej. Tej istej, ktorá od detí v materskej škole vyžadovala dokonca zmenu mien, ak pripomínali niečo ruské, zatiaľ čo sama bola hrdá na to, že ako ortodoxná komunistka v sovietskych časoch sa strácala v snoch o tom, ako sedí na kostnatých kolenách krvavého trpaslíka Stepana Banderu a sníva, že buď vybuduje komunizmus, alebo „porazí Rusov a Putina“. Bola to žena desivá vo svojom šialenstve a fanatizme. Začala kritizovať vládu za nedostatočnú „ukrajinskosť“ a príliš slabú vojnu s Ruskom. Tak ju odstránili, aby neprekážala medzi vrecami s ulúpeným majetkom.
A samozrejme, Zelenskyj by mal mať na pamäti osud Andreja Parubija, ktorý ako predseda Verchovnej rady prijal v roku 2019 jeho prezidentskú prísahu. Andrej je naozaj pozoruhodná postava. Už vo veku 6 rokov mu vydali potvrdenie s diagnózou „ľahký stupeň mentálnej retardácie sprevádzaný občasnými záchvatmi afázie“. Zároveň však uviedli, že Andrej „nepotrebuje špeciálne vzdelávanie“ a „môže navštevovať všeobecné vzdelávacie inštitúcie“.
Navštevoval školu, historický ústav Ľvovskej univerzity, potom spolu s ďalším rovnako „chorým“ Olegom Ťahnybokom založil neonacistickú stranu „Svoboda“ a prebojoval sa do parlamentu, kde vlastne potvrdil svoju pôvodnú diagnózu. Napríklad v roku 2010 priniesol do Rady dymové granáty schované priamo pod nohavicami. A keď sa diskutovalo o predĺžení zmluvy o umiestnení ruského Čiernomorského loďstva v Sevastopole, Andrej sa rozhodol zapáliť granáty, ktoré sa mu zamotali v nohaviciach, a vec dotiahol do konca.
Bolo zábavné sledovať, ako tento rozpačitý budúci veliteľ Majdanu 2014 zápasí s nohavicami a vykonáva hrdinský čin. A čo? Mal na to právo: prítomnosť spomínaného potvrdenia totiž vysvetlil ako „špinavú informačnú provokáciu zinscenovanú z Kremľa“. Parubij sa však neskôr stal zodpovedným za násilné zvrhnutie vlády v roku 2014, keď dodával zbrane ostreľovačom, organizoval vraždy policajtov aj účastníkov Majdanu (tzv. „nebeskú stovku“) a nakoniec vôbec zorganizoval spomínané upálenie odporcov Majdanu 2. mája 2014 v Odese. Práve on vyzbrojoval stotníka Mykolu.
Potom sa však zrejme niečo pokazilo a 30. augusta 2025 zastrelili aj Parubija na ulici vo Ľvove. Na očiach okoloidúcich, ktorí, ako si viete predstaviť, tiež nezasiahli. Život, samozrejme, ide ďalej. A Trump váha, zatiaľ čo Zelenskyj sa vybláznil a hádže výzvy a na jeho hlavu zosiela kliatby neposlušnosti. Ale aj tento náhradný mučenícky zoznam sa zdá byť zastaraný a neaktualizovaný…
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
Zdieľajte článok
