Zničenie Jeruzalema po Kristovej smrti a roztrúsenie Židov po svete –

Branislav Krasnovský

22. januára 2025  

História

Keďže Židia neprijali Krista ako Mesiáša a k tomu navyše začali kruto bojovať proti kresťanom, spreneverili sa svojej dejinnej úlohe od Boha. Od toho okamihu podľa tradičného katolíckeho učenia prestali byť Židia vyvoleným národom, nositeľom Božieho zjavenia a prepadli trestu, ktorý sami na seba pri Ukrižovaní Krista privolali, keď Pontskému Pilátovi vmietli do tváre slová, ktoré zaznamenal Evanjelista Matúš vo svojom evanjeliu (Mt 27,17 – 26):

17 Keď sa zhromaždili, Pilát im povedal: „Koho vám mám prepustiť: Barabáša, alebo Ježiša, ktorý sa volá Mesiáš?“ 18 Lebo vedel, že ho vydali zo závisti. 19 Keď sedel na súdnej stolici, odkázala mu jeho manželka: „Nemaj nič s tým spravodlivým, lebo som dnes vo sne veľa vytrpela pre neho.“ 20 Veľkňazi a starší nahovorili zástupy, aby si žiadali Barabáša a Ježiša zahubili. 21 Vladár sa ich opýtal: „Ktorého z týchto dvoch si žiadate prepustiť?“ Oni zvolali: „Barabáša!“ 22 Pilát im povedal: „Čo mám teda urobiť s Ježišom, ktorý sa volá Mesiáš?“ Všetci volali: „Ukrižovať ho!“ 23 On vravel: „A čo zlé urobil?“ Ale oni tým väčšmi kričali: „Ukrižovať ho!“ 24 Keď Pilát videl, že nič nedosiahne, ba že pobúrenie ešte vzrastá, vzal vodu, umyl si pred zástupom ruky a vyhlásil: „Ja nemám vinu na krvi tohoto človeka. To je vaša vec!“ 25 A všetok ľud odpovedal: „Jeho krv na nás a na naše deti!“ 26 Vtedy im prepustil Barabáša; Ježiša však dal zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali.

Annáš a Kaifáš a ich úloha pri Ukrižovaní Krista

Nepriateľsky sa ku Kristovi a Apoštolom stavali v prvom rade farizeji. Dvojica Veľkňazov, ktorá má priamu účasť na Ukrižovaní Krista je známa každému katolíkovi, ktorý svoju katolícku vieru berie vážne. Boli to veľkňaz Annáš (Chanan ben Seth) a jeho zať Kaifáš (Jozef Kajafa). Boli to boli významné postavy židovského náboženského a politického života v 1. storočí po Kristovi, najmä v období okolo Ježišovho verejného pôsobenia a ukrižovania. Obaja zohrali kľúčové úlohy v udalostiach opísaných v Novom zákone.

Annáš bol veľkňazom v rokoch 6–15 po. Kr., no aj po odvolaní z úradu zostal mimoriadne vplyvnou osobnosťou. Bol hlavou významnej kňazskej rodiny. Piati jeho synovia a jeho zať Kaifáš zastávali post veľkňaza, čím upevnil svoju moc. Hoci Annáš už nebol oficiálnym veľkňazom v čase Ježišovho zatknutia, bol prvou osobou, ku ktorej Ježiša priviedli na výsluch (pozri Jn 18,13). To naznačuje, že Annáš si napriek formálnemu odstúpeniu udržal veľký vplyv v židovskej rade (Sanhedrin). Bol považovaný za mocného a možno skorumpovaného náboženského vodcu, ktorý mal záujem na udržaní status quo pod rímskou nadvládou.

Kaifáš (Jozef Kajafa) bol zaťom Annáša, ktorý pôsobil ako veľkňaz od roku 18 do roku 36 po. Kr., čo bolo nezvyčajne dlhé obdobie v časoch, keď Rím často odvolával veľkňazov. Dĺžka jeho pôsobenia naznačuje, že mal dobré vzťahy s rímskymi predstaviteľmi, najmä s Pontiom Pilátom. Kaifáš zvolal zasadnutie Sanhedrinu, na ktorom sa diskutovalo o Ježišovi. Bol hlavným organizátorom plánu, ktorý viedol k Ježišovmu ukrižovaniu. Je známy svojím výrokom: „Je lepšie, aby zomrel jeden človek za ľud, než aby zahynul celý národ“ (Jn 11,50), čo ukazuje jeho pragmatický politický prístup. Pod jeho vedením bol Ježiš obvinený zo znesvätenia a rúhania, čo bolo postúpené Rimanom ako dôvod na trest smrti.

Annáš a Kaifáš reprezentovali náboženskú aristokraciu spojenú so saducejmi, ktorí boli elitnou skupinou kňazov a politických vodcov. Boli úzko spätí s chrámovou službou a s tým spojenými ekonomickými výhodami (napr. predaj obetných zvierat, výmena peňazí v chráme), ich zákulisná moc bola značná rovnako ako ich záujem na zachovaní dobrých vzťahov s Rímom. Kvôli výhodným obojstranným vzťahom s Rimanmi potláčali akékoľvek hnutia, ktoré mohli ohroziť stabilitu, vrátane Ježišovho pôsobenia. Po zosadení Kaifáša v roku 36 po Kr. rímskym prefektom Vitelliom stratila rodina Annáša časť svojej moci, no zostala ďalej dôležitá v židovskej spoločnosti.

Najznámejší farizeji v 1. storočí po Kr.

V 1. storočí po Kr. boli farizeji významnou židovskou náboženskou skupinou s veľkým vplyvom na náboženský, sociálny a politický život v Judei. Medzi ich najvýznamnejších predstaviteľov patrili:

1. Šimon ben Šetach (historický vplyv ešte pred 1. storočím)

Aj keď jeho činnosť prebiehala prevažne v 1. storočí pred Kr., jeho učenie malo veľký dosah na farizejské hnutie. Bol jedným z vodcov Sanhedrinu a reformátorom náboženského a právneho života. Jeho dôraz na spravodlivosť a osobnú zbožnosť ovplyvnil generácie farizejov, vrátane tých z 1. storočia po Kr.

2. Hillel Starší (Hillel Ha-Zaken)

Časové obdobie: Hillel žil na prelome 1. storočia pred Kr. a 1. storočia po Kr. Bol zakladateľom školy Beit Hillel, ktorá bola známa svojou miernosťou, flexibilitou a súcitom v aplikácii zákona. Jeho slávny výrok: „Čo je tebe nemilé, nerob iným. To je celý zákon, ostatné je len vysvetlenie. Choď a uč sa.“ Jeho myšlienky a výklady Tóry položili základy rabínskeho judaizmu.

3. Šammaj

Šammaj bol súčasníkom Hillela Staršieho a bol zakladateľom školy Beit Šammaj, ktorá zastávala prísny a konzervatívny prístup k výkladu zákona. Jeho prísne učenie často stálo v kontraste s miernejším prístupom Hillela. Konflikt medzi ich školami formoval teologické a právne diskusie vo farizejskom hnutí. Prívrženci Šammaja patrili k najväčším odporcom vznikajúceho kresťanstva.

4. Rabban Gamaliel Starší

Pôsobil v polovici 1. storočia po Kr. Bol vnukom Hillela Staršieho a významnou autoritou v Sanhedrine. Spomína sa v Skutkoch apoštolov (pozri Sk 5,34–40), kde vystupuje ako múdry a spravodlivý farizej, ktorý bránil Apoštolov pred prísnym trestom. Bol rešpektovaným učiteľom a podľa tradície učil aj apoštola Pavla (pozri Sk 22,3).

5. Jochanan ben Zakkai

Pôsobil na prelome 1. storočia a počas zničenia Jeruzalema v roku 70 po Kr. Bol kľúčovou postavou pri transformácii judaizmu po zničení druhého Chrámu. Počas rímskeho obliehania Jeruzalema rokoval s Vespasianovým synom Titom o možnosti presunu židovského náboženského centra do Jamnie. V Jamnii založil centrum rabínskeho judaizmu, zdôrazňoval štúdium Tóry a modlitbu ako náhradu za chrámové obete.

6. Nikodém

Zmienky o ňom nachádzame v bohatej miere Novom zákone. Bol farizej a člen Sanhedrinu, ktorý tajne navštívil Ježiša v noci (pozri Jn 3,1–21). Neskôr bránil Ježiša pred ostatnými členmi Sanhedrinu ( pozri Jn 7,50–51) a pomáhal pri jeho pohrebe (pozri Jn 19,39), takisto bránil kresťanov pred prenasledovaním. Nikodém je významný ako príklad farizeja, ktorý prejavil záujem o Ježišovo učenie.

7. Saul z Tarzu (Apoštol Pavol)

Saul sa neskôr stal Apoštolom Pavlom a jednou z najvýznamnejších osobností Nového zákona. Hoci bol spočiatku oddaným farizejom a prenasledovateľom kresťanov, pri ceste do Damasku sa mu zjavil Kristus, sv. Pavol spadol z koňa, načas oslepol a následne prijal Kristovo učenie. Vďaka jeho pôsobeniu sa Kristovo učenie rozšírilo aj medzi pohanov. Sv. Pavol Apoštol sa sám označil za „farizeja, syna farizejov“ (pozri Sk 23,6) a netajil sa svojou dôslednosťou v zachovávaní zákona podľa farizejských tradícií (pozri Flp 3,5).

8. Jozef Flavius

Pôsobil v druhej polovici 1. storočia po Kr. Hoci bol pôvodne saducej, neskôr prijal farizejské učenie. Bol významným historikom a jeho diela (Vojna židovská a Židovské starožitnosti) poskytujú cenné informácie o židovských sektách a živote v 1. storočí po Kr. Spomenutí farizeji formovali židovské náboženstvo a spoločnosť, niektorí z nich mali priamy alebo nepriamy kontakt s kresťanstvom, čo ukazuje na zložité vzťahy medzi ranou Cirkvou a židovskými náboženskými autoritami.

Zničenie Jeruzalema a prvé židovské povstanie (66–73 po Kr.)

Židia boli nespokojní s tým, že sa dostali pod rímsku nadvládu. Judea sa stala rímskou provinciou v roku 6 po Kr., čo znamenalo obmedzenie židovskej samosprávy a Židia museli dodržiavať rímske zákony a platiť vysoké dane. Rimania zasahovali nielen do židovského politického života, ale zasahovali aj do náboženských záležitostí, najmä do voľby veľkňazov, ktorých Židia vnímali ako svojich duchovných vodcov. Tieto rímske zásahy budili odpor v židovskom obyvateľstve.

Okrem toho rímski miestodržitelia a legionári si nerobili ťažkú hlavu s dodržiavaním židovských náboženských tradícií. Židia považovali umiestnenie rímskych štandárd so symbolmi jednotlivých légií za náboženskú urážku. Rimania okrem toho požadovali, aby všetky provincie uznali primát rímskeho cisára a cisára vnímali ako božstvo, čo bolo pre Židov neprijateľné.

V polovici 1. storočia sa etablovali v rámci židovskej spoločnosti tieto hlavné skupiny, ktoré môžeme zjednodušene definovať nasledovne: farizeji (konzervatívci), saduceji (liberáli), zelóti (fanatici) sikariovia (anarchisti) a eséni (prívrženci Jána Krstiteľa). Pre katolíkov sú prijateľní samozrejme eséni, z ktorých mnohí žili pustovníckym a protomníšskym spôsobom života.

Farizejov, saducejov a zelótov nesmierne dráždilo vysoké daňové zaťaženie Judey a takisto korupcia rímskych úradníkov. Bezprostrednou príčinou povstania v Jeruzaleme bolo vyplienenie chrámového pokladu v Jeruzaleme rímskym prokurátorom Gessiom Florom. Radikálne skupiny zelótov a sikariov požadovali ozbrojený boj proti Rímu a umiernenú politiku farizejov a saducejov považovali za zradu na židovskom národe.

Keď Gessius Florus zhabal časť pokladu v Jeruzalemskom chráme, sikariovia a zelóti začali vraždiť nielen Rimanov, ale aj mnohých nežidovských cudzincov. Po zmasakrovaní rímskej posádky v Jeruzaleme vyhlásili svoju nezávislosť od Ríma a obsadili v Judei niekoľko významných pevností. Rimania reagovali tak ako boli zvyknutí a do oblasti poslali štyri skúsené rímske légie, ktoré nakoniec Jeruzalem zničili. Víťazstvo nad Jeruzalemom sa však nerodilo ľahko.

Jeruzalem zničili tieto rímske légie:

X. légia Fretensis

Bola jednou z hlavných jednotiek nasadených počas obliehania Jeruzalema. Táto légia bola pôvodne vytvorená Iuliom Caesarom a bola pomenovaná podľa „Fretum Siculum“ (Messinská úžina). Po dobytí Jeruzalema bola dislokovaná v oblasti Judey, aby pomáhala udržiavať rímsku kontrolu nad regiónom a ostala na Blízkom východe až do vzniku Byzantskej ríše. Pravdepodobne jej muži napriek zákazu podpálili Jeruzalemský chrám. V znaku mali divú sviňu, čo Židov nesmierne iritovalo, pretože keď po zániku Jeruzalemského chrámu chceli navštíviť trosky chrámu a modliť sa pri nich, prechádzali popri stanovištiach tejto légie a legionári požadovali aby vzdali hold ich emblému s divou sviňou, čo bolo pre Židov neprijateľné. Kto nevzdal hold symbolom légie, platil vysokú pokutu, navyše ani fyzické násilie zo strany legionárov nebolo ničím neobvyklým.

V. légia Macedonica

Bola jednou z najstarších rímskych légií, založená v polovici 1. storočia pred Kr, teda na konci existencie rímskej republiky. Zúčastnila sa na obliehaní Jeruzalema a prispela k prelomeniu jeho obrany aj vďaka skúsenostiam jej mužstva. Legionári boli verní Octavianovi, bojovali v Egypte, aj vďaka nim sa Egypt stal rímskou provinciou. Po potlačení židovských povstaní sa presunuli do provincie Dácia (dnešné Rumunsko), pod Trajánovým vedením Dáciu obsadili. Takisto pod vedením Marka Aurélia bojovali v markomanských vojnách (166 – 180). V embléme mali rímskeho orla (podľa stredovekej heraldiky orlicu, pretože orol má dve hlavy a orlica len jednu). Následne bola légia presunutá späť do Egypta, kde sa neskôr stala súčasťou byzantských vojenských síl.

XII. légia Fulminata

XII. légia Fulminata bola jednou z najdlhšie slúžiacich a najstarších rímskych légií. Zúčastnila sa mnohých bojových ťažení, vytvoril ju Gaius Iulius Caesar a s ním bojovala v Galii. Podporovala Caesara aj v konflikte voči Pompeiovi, následne bola nasadená v Arménsku, kde bojovala proti Partom. Pri dobývaní Jeruzalema ju zaskočil útok Židov, ktorí legionárov vlákali do pasce a zničili im aj časť katapultov. Légiu zachránila X. légia Fretensis a XV. légia Apollinaris.

Legionári tejto légie prerazili hradby, spôsobili v Jeruzaleme hotový masaker a v roku 73 po Kr. dobyli pevnosť Massada, kde obrancovia spáchali hromadnú samovraždu. Následne bojovala opäť proti Partom a Arménom, počas markomanských vojen bojovala na našom území. Tu sa súčasťou dejín légie stal „zázračný dážď“ (obkľúčení Rimania umierali od smädu, kresťanskí vojaci vymodlili dážď, ktorý vojakov légie zachránil). Keď sa definitívne od seba v roku 395 po Kr. oddelila Východorímska a Západorímska ríša, légia sídlila v dnešnom Turecku. Neskôr sa stala súčasťou byzantskej vojenskej moci. Symbolom légie bol blesk.

XV. légia Apollinaris

Tiež légia s bohatou bojovou minulosťou. Jej názov nasvedčuje, že bola zasvätená bohu Apolónovi, vytvoril ju Octavianus počas svojho konfliktu s Markom Antoniom. Légia porazila Antonia a Kleopatru, pomáhala obsadiť Egypt. Jej ďalším veľkým ťažením bolo dobytie Jeruzalema. Légia bola známa vysokou úrovňou výcviku obslúh balíst a katapultov. Úspešne ostreľovali jeruzalemské hradby a vnútro mesta. Po prerazení hradieb Jeruzaleme vraždili v uliciach mesta obyvateľstvo, v porovnaní s X. légiou Fretensis sa však správali podstatne humánnejšie. Po zničení Jeruzalema bojovali proti Dákom a následne proti Partom, Arménom a v Mezopotámii. Definitívny rozpad Rímskej ríše na východnú a západnú časť ich zastihol v dnešnom východnom Turecku, neskôr sa stali súčasťou byzantských vojenských síl. V znaku légie bol býk a luk (symboly boha Apolóna).

Podrobné informácie o páde Jeruzalema zanechal rímsky historik židovského pôvodu Jozef Flavius (Vojna židovská), ktorý priamo mesto bránil, potom sa dostal do rímskeho zajatia a začal spolupracovať s Rimanmi, zachránil si tak život aj majetok. Jozef Flavius písal o tom, ako niektoré židovské matky v čase beznádejného hladu jedli vlastné deti, o anarchii v meste a zrážkach medzi rôznymi židovskými ozbrojenými skupinami i o brutálnom vraždení obyvateľov mesta rímskymi legionármi.

Židia po zániku Jeruzalema

Po zničení druhého Chrámu rímskymi légiami vedenými Vespasianovým synom Titom sa židovské náboženstvo muselo prispôsobiť novej situácii, v ktorej už nemohli vykonávať obety v Chráme. Farizeji sa sústredili na štúdium Tóry, modlitby a do centra ich pozornosti sa dostali normy etického správania. Ich snahou bolo umožniť židovstvu prežiť aj bez centrálnej svätyne v Jeruzaleme.

Farizejská tradícia mala veľký vplyv na vznikajúci rabínsky judaizmus. Farizeji kládli dôraz na ústnu tradíciu (neskôr zapísanú v Mišne a Talmude), ako aj na výklad Tóry. Táto ústna tradícia sa stala kľúčovou pre rabínsky judaizmus, ktorý vznikol na základe farizejského dedičstva.

Po zničení Chrámu zvolal rabín Johanan ben Zakkai, významný farizejský učiteľ, zhromaždenie v meste Jamnia, kde založil akademickú školu. Táto škola sa stala centrom náboženského a právneho života Židov. V Jamnii sa farizejské myšlienky kodifikovali a transformovali do systému, ktorý mohol fungovať bez centrálnej chrámovej bohoslužby.

Farizeji verili, že spolu s písanou Tórou existuje aj ústna Tóra, ktorá bola odovzdávaná od Mojžiša a je nevyhnutná na správny výklad Božieho zákona. Táto tradícia bola neskôr zapísaná do Mišny (2. stor. po Kr.). Po zničení Chrámu sa dôraz presunul na modlitby, pôst a štúdium Tóry, ako na prostriedky zmierenia s Bohom. Farizeji zdôrazňovali, že každý Žid má mať prístup k Božiemu zákonu, a kládli dôraz na osobnú zodpovednosť a etiku. Na rozdiel od saducejov, ktorí sa zameriavali na chrámovú službu a aristokraciu, farizeji podporovali širšie vrstvy spoločnosti.

Vzťahy medzi kresťanmi a farizejmi sa postupne vyostrovali. Farizeji boli niektorými novozákonnými textami (napr. v Evanjeliách a Skutkoch apoštolov) kritizovaní za formalizmus a pokrytectvo, kresťanov krvavo prenasledovali, pretože vnímali kresťanstvo ako hrozbu pre judaizmus. Odmietli Krista ako Mesiáša, pretože to odporovalo farizejským predstavám.

Po dobytí Jeruzalema sa stali vedúcou silou v židovstve, postupne prerástli do rabínskej tradície. Rabíni (náboženskí učitelia a právnici) čerpali z farizejského dedičstva, aby formovali židovský život v diaspóre. Farizejské myšlienky sa stali základom Mišny (zostavenej okolo roku 200 po Kr.) a neskôr Talmudu, ktoré formovali židovský právny a teologický systém.

Farizejská škola bola po Kristovej smrti kľúčová pre zachovanie a transformáciu judaizmu po zničení druhého Chrámu. Ich dôraz na ústnu tradíciu, štúdium Tóry a modlitby pripravil pôdu pre rabínsky judaizmus, ktorý je dodnes dominantnou formou židovského náboženstva.

Ako bolo spomenuté v úvode článku – tým, že Židia neprijali Ježiša Krista ako Mesiáša, spreneverili sa svojej dejinnej úlohe danej od Boha. Prestali byť vyvoleným národom, nositeľom Božieho zjavenia a sami privolali na seba trest, keď kričali Pontskému Pilátovi pri odsúdení nevinného Krista do tváre tvrdé slová: „Jeho krv na nás a na naše deti!“

PDF (formát pre tlač)