Zoznámte sa s bývalým alkoholikom, ktorý sa teraz venuje privádzaniu mužov ku Kristovi prostredníctvom triezvosti

Tento článok bol prvýkrát uverejnený v nemčine na https://www.swiss-cath.ch/.

Derek O’Connell (nar. 1964) má za sebou bohatý život. Desaťročia bojoval so závislosťou od alkoholu a drog. Zlomovým bodom v jeho živote bola spoveď, ktorá mu napokon pomohla znovu objaviť a začať žiť svoju teraz už hlbokú katolícku vieru a vyviedla ho zo závislosti. Teraz spolu so svojou manželkou pracuje na skutočne katolíckom programe, ktorý má pomôcť iným závislým nájsť cestu späť do Božieho bezpečia a prekonať svoju závislosť.

Silvan Beer:

Vyrastali ste vo veľmi katolíckom prostredí, však?

Derek O’Connell:

Ano, vtedy v Írsku boli všetci katolíci. Bol to vzduch, ktorý sme dýchali. Napríklad moja stará mama vás okamžite požehnala svätenou vodou, keď ste vstúpili do ich domu. A najjasnejšia spomienka, ktorú mám na svojho starého otca, je tá, ako sa ticho a pokojne modlí ruženec. Alebo keď zazvonilo Anjel Pána, všetci si kľakli na kolená a modlili sa. To bola jednoducho naša kultúra. Takmer v každej domácnosti bol vtedy obraz Najsvätejšieho Srdca Ježišovho – obraz znázorňujúci Božské Srdce Ježišovo horiace láskou. Pamätám si, ako som okolo neho ako dieťa prechádzal a keď som vykročil sem a tam, zdalo sa mi, že jeho oči ma sledujú, myslel som si, že je to Boh a on všetko vidí.

S:

Aký bol vtedy váš vzťah s Bohom?

D:

Mal som hlboký vzťah s Bohom Otcom. Keď som myslel na Boha, myslel som na Otca, jeho všemohúcnosť a jeho prozreteľnú starostlivosť o nás. Samozrejme, vtedy by som to’nevyjadril týmito slovami. Ale práve to som cítil.

S:

Vtedy v istom momente prišlo odpadnutie od Boha.

D:

Ano, keď som mal asi dvanásť rokov, prišlo ťažké obdobie. V rodine sme mali problémy a ja som prosil Boha o pomoc. Ale nič sa nestalo. Veril som v jeho dobrotu a moc, ale tu nezasahoval. Bol som hlboko sklamaný a veľmi nahnevaný. Preto som s Bohom prerušil spojenie. Povedal som mu: Ty máš moc, a nič nerobíš. Nezáleží ti na nás. A dokonca som mu prisahal, aby ten rez bol definitívny.“ 

S:

Kedy sa do toho dostal alkohol?“

D:

Alkohol bol vtedy v Írsku veľký problém. Zaprisahal som sa, že nikdy nebudem piť. Ale jedného dňa na Halloween si partia tínedžerov kúpila alkohol a chytili ich rodičia. Alkohol schovali, ale ja som videl, kam ho dali. Na druhý deň som sa vrátil, aby som ochutnal. Vypil som svoju prvú fľašu piva a pamätám si, že počas pitia mi niečo vo vnútri povedalo: ‘Toto bude problém.’ A v podstate od tej chvíle som 25 rokov neprestal piť. Nikdy som nedokázal piť zodpovedne. Od začiatku som pil, aby som sa poriadne opil.

S:

Kam vás život zavial ďalej?

D:

No, z Írska som odišiel, keď som mal asi 18 alebo 19 rokov. Odišiel som do Londýna a odtiaľ do Ameriky, kde som žil 16 rokov. Pracoval som ako štukatér, takže bolo vždy ľahké získať prácu. V stavebníctve nikoho nezaujíma, čo robíte vo svojom živote, pokiaľ sa ukážete a odvediete prácu. Takto som odišiel do Londýna, New Yorku, Bostonu, San Francisca, Honolulu, Las Vegas, Nashvillu, Chicaga a do Berlína, vždy na drink. V Berlíne sa mi to vymklo spod kontroly s drogami a alkoholom. Už si ani’nepamätám, ako dlho som tam žil.

S:

Vnímal si v tom čase svoj život ako zúfalý?

D:

To je dobrá otázka, pretože v tom čase som si myslel, ‘taký je jednoducho život.’ Ale bolo to veľmi temné obdobie. Bol to len taký týždenný cyklus, keď som sa úplne opil, potom som mal kocovinu a hlbokú depresiu a potom som to robil znova. Bolo vo mne niečo veľmi neusporiadané.

S:

Myslel si v týchto rokoch na Boha?

D:

V skutočnosti som myslel. Bol som na Boha veľmi nahnevaný a prerušil som s ním vzťah, ale stále som veril v jeho existenciu. O smrti som premýšľal ako o páde do čiernej diery vo vesmíre alebo o tom, že jednoducho nič nie je. A tá myšlienka ma desila, ale svojím spôsobom to bola aj úľava, že na ničom nezáleží. Bolo to veľmi zmätočné obdobie a ja som žil v takom zúfalstve, ktoré som si nevedel’vynachváliť. Bola som však otočená chrbtom k Bohu, on nikdy nebol súčasťou riešenia. V istom zmysle bol alkohol mojím Bohom. Mal som túžbu po úniku. A alkohol bol jedinou vecou, ktorá mi ho poskytovala. Alkohol bol okamžitou odpoveďou na moje otázky. Ktosi na konferencii AA raz povedal: ‘Keby alkohol’neurobil toľko pre nás, nemohol by’urobiť toľko pre nás.’ Teraz tomu rozumiem. Je to’veľmi diabolská situácia, byť závislý.

S:

Uvedomoval si si, že si závislý?

D:

Jedine veľmi pomaly. Závislosti som’veľmi nerozumel, ale videl som, že pijem ako nikto iný v mojom okolí. A keď som pochopil, že som závislý, pomyslel som si: ‘Nuž, tak’to jednoducho je. Pokiaľ môžem pracovať a bar je otvorený, všetko je v poriadku.“ ’Je to tragický pohľad na život, ale ako závislý si život bez drogy nedokážete’predstaviť. Takto som to vnímal ja. Ale začalo sa to stupňovať. Pil som čoraz viac. Potom s pitím prišli aj ďalšie drogy. Trikrát ma zatkli za šoférovanie pod vplyvom alkoholu. Ocitol som sa na veľmi temných miestach. Napríklad v Berlíne som si išiel do maličkej kabínky na záchode v bare dať lajnu kokaínu. Bolelo ma na hrudníku a myslel som si, že by som mohol dostať infarkt a zomrieť priamo tam na špinavej podlahe kúpeľne v zápachu moču. Bolo mi to jedno a aj tak som si dal kokaín. Bola to veľmi temná existencia neustálej samoliečby na útek od života. Keď sa teraz pozerám späť, vidím, že to bol veľmi sebecký spôsob života. Bol som úplne pohltený sám sebou a svojou závislosťou.

S:

Ako zvládalo váš organizmus tento deštruktívny život?

D:

Podstatné je, že som bol veľmi silný a tvrdo som pracoval, čo ma dlho udržiavalo vo fyzickej kondícii. V určitých momentoch som však veľmi ťažko znášal pitie. Takmer nič by som nejedol. Pamätám si, že v Berlíne som jednoducho išiel do supermarketu, kúpil som si 1 alebo 2 fľaše vodky 3 krabičky cigariet a išiel domov. A robil som to každý deň. Cítil som, že som čoraz chorľavejší, až som skončil v nemocnici so zápalom pľúc, na ktorý som takmer zomrel.

S:

Kedy sa to s tebou začalo obracať?

D: 

V Nashville ma opäť zatkli za jazdu pod vplyvom alkoholu, keď ma polícia prepustila, išiel som rovno do baru a pokračoval v pití. V sobotu ma zatkli a v nedeľu ráno prepustili, išiel som autom rovno do baru, celý deň som pil a v ten večer som sa úplne opitý vrátil domov. V pondelok ráno som sa zobudil a zatiaľ čo zvyčajne som mal výpadok pamäti, teraz som si nič nepamätal. Tentoraz som si pamätal každý malý detail, keď mi v mysli prebehli scény z víkendu. Napadla mi myšlienka, ty’zomrieš, zabiješ sa… to’je v poriadku… ale ty, ty so sebou niekoho zoberieš! Potom som si pomyslel: ešte horšie, ty prežiješ a zabiješ niekoho iného. V tej chvíli sa mi v mysli vynoril obraz čelnej zrážky medzi mnou a matkou s dodávkou plnou detí. V predstavách som videl veľký výbuch. V tej chvíli som si povedal: ‘Už nikdy nebudem piť.’ To som si hovoril takmer každý víkend, odkedy som začal piť, ale keď sa teraz pozerám späť, bolo v tom niečo iné. Dostal som milosť začať boj o prekonanie svojej závislosti. Naďalej som fajčil marihuanu, ale po prvýkrát v živote som začal mať dlhé úseky bez alkoholu.

V triezvom období po tejto jazde pod vplyvom alkoholu sa mi začala čistiť myseľ a začalo sa skutočné hľadanie Boha, hoci som si to neuvedomoval. Čítal som veľa kníh New Age, pozeral som sa na budhizmus atď… čokoľvek, len nie Katolícku cirkev. Tie dvere som si zatvoril.

S:

Bol tam moment vedomého nájdenia návratu k viere?

D:

Po tom šoférovaní pod vplyvom alkoholu som sa presťahoval z Nashvillu do Chicaga. Stretol som katolícku rodinu a matka domu, keď videla, že nepoznám vieru, začala ma katechizovať. Jedného dňa povedala, že ide na spoveď, a ja som si myslel, že sa zbláznila. Nerozumel som tomu. Ale keď mi vysvetľovala katolícku vieru, nejako mi to dávalo zmysel, hoci som sa tvárila, že nie.

Vtedy prišla na návštevu moja mama z Írska. Boli sme si blízke a chcela som jej dať nejakú radu, ale chcela som jej dať dobrú radu, ktorá by jej pomohla, a tak som vnútorne potichu odriekala Otče náš. Keď som sa jej prihováral, uvedomil som si, že v mojich slovách je múdrosť, ktorá ma určite vysoko prevyšuje. Videl som na jej tvári ohromený výraz, keď ma počúvala a povedala mi, že hovoríš ako kňaz.

Na druhý deň ráno som zavolal matke katolíckej rodiny a povedal som jej, že včera večer, ‘som sa rozprával so svojou matkou, ale nebol som to ja, kto hovoril, bol to Boh, ktorý hovoril cezo mňa.’Položil som telefón, obrátil som sa k matke a povedal som ‘Idem na spoveď.’Ako si teraz spomínam, zdá sa, že som na to’nemyslel. Jednoducho som sa rozhodol a išiel som hľadať kostol. Niekoľko hodín som jazdil po Chicagu a snažil sa nájsť otvorený kostol. Našiel som Svätú Máriu od anjelov, farnosť Opus Dei. Išiel som na spoveď a povedal som: ‘Požehnaj ma, otče, lebo som zhrešil. Ale neviem, ako mám odtiaľto pokračovať.“ Moja posledná spoveď musela byť pred 25 rokmi. A kňaz povedal: ‘To chlapec, Prišiel si na správne miesto. Ja’ti odtiaľto pomôžem.“ ’ Veľmi otcovsky ma viedol pri spovedi. Bol to krásny a veľmi intenzívny zážitok. Zo spovednice som vyšiel s absolútnou istotou, ktorá mi zostala dodnes: Boh existuje. Je nekonečne milosrdný. A všetky moje hriechy sú preč, On mi odpustil. Vedel som to. Nebola to intelektuálna záležitosť. Jednoducho som to vedel. Na druhý deň som išiel na svätú omšu. Keď som si kľakol a čakal na sväté prijímanie, v myšlienkach som sa vrátil do detstva, spomenul som si na úctu, ktorú som vtedy cítil k Eucharistii. Dokonca aj chuť hostie ma vrátila do farnosti môjho detstva. Keď som vyšiel z omše, pozrel som sa na Chicago a pomyslel som si: ‘Všetko vyzerá rovnako. Nič sa nezmenilo. Ale v mojom srdci sa zmenilo všetko!“ ’ Prišiel som domov, už nikdy som nechcel byť oddelený od Boha. 

S:

Teda bolo všetko v poriadku?“

D:

O nie. Bol to len začiatok dlhej a ťažkej vojny s mnohými bitkami. Ale začalo sa niečo úplne iné, nový život, pretože som sa stretol s Božím odpustením. Ale návyky na celý život zostali.

S:

Ako si potom pokračoval ďalej?

D:

Uvedomil som si, že hoci som vyrastal vo veľmi katolíckej kultúre, o svojej viere som nevedel takmer nič. Kúpil som si Bibliu a katechizmus, našiel som knihu Pravá pobožnosť k Panne Márii. Začal som chodiť na každodennú svätú omšu a adoráciu. Spomínam si, ako som si kľačiac pred Eucharistiou pomyslel: ‘Ježišu, ak si to ty, tak to mám naozaj ťažké. Nechápem to. Prosím, pomôž mi!“ ’A práve som pocítil takú radosť a útechu, ktorú nedokážem’opísať. Jednoducho som vedela, že je to On. Doslova som sa naučil svojej viere. 

S:

Čo sa stalo s vašou závislosťou?

D:

Začal sa skutočný boj. Na nejaký čas som prestal piť. Potom mi raz večer ponúkli drink a ja som si v ten večer len trochu vypil. Ale nabudúce som pil tri dni v kuse. Snažil som sa to kontrolovať, ale nedokázal som to’urobiť. Začal sa akýsi cyklus. Držal som sa od pitia ďalej a potom som sa znovu vrátil k pitiu. Ale vždy, keď som pil, veľmi ma trápilo, že som nemohol ísť na sväté prijímanie. Prvýkrát v živote som mal hlbokú motiváciu nepiť. Ale aj tak to bolo veľmi ťažké. Chodil som na spoveď a potom na omšu. A bez rozmýšľania som odchádzal z kostola a mieril rovno do baru. A potom niekoľko dní len piť kokaín a piť. Potom som sa vrátil k spovedi. Takže to nebolo okamžité. Bol to dlhý proces. Ale bolo jasné, že buď alkohol, alebo Boh. Možnosť ísť na spoveď ma v tých dňoch zachránila. Mal som veľkú dôveru, že Boh mi odpustil a dal mi milosť, aby som nakoniec zvíťazil.

S:

Aké dlhé bolo obdobie tohto boja?

D:

Bolo to asi pol roka tohto chodenia sem a tam. Ale pomaly sa to zmenilo na to, že nešlo o to nepiť, nebrať drogy, ale mať túžbu po Bohu. Táto zmena perspektívy sa začala diať od neustáleho premýšľania o mojej závislosti, boji a mojom hriechu k snahe nasledovať Boha. Ale zmena si naozaj vyžiadala čas. Jedného večera som ležal na posteli a premýšľal o všetkej skaze, ktorú spôsobila moja konzumácia alkoholu. Koľko zakázaných dverí sa otvorilo pod vplyvom alkoholu? Keď som o tom premýšľal, spomenul som si, ako som pred mnohými rokmi obdivoval svoju dvojročnú neter, keď sa učila chodiť. Už takmer vedela chodiť, ale nedokázala to sama. Držala si ruku pri mojej a ja som jej siahal na tú svoju, aby som jej pomohol udržať rovnováhu, niekedy som ju jednoducho držal za špičku prsta, aby som jej pomohol udržať rovnováhu, ale nevyhnutne sa jej podarilo vytiahnuť ruku z mojej a okamžite spadla. Pomyslel som si: ‘takto to mám s Bohom. On má svoju všemocnú ruku vystretú až ku mne a nikdy mi ju neodoberie, ak sa rozhodnem napiť, budem musieť svoju ruku z jeho ruky vytiahnuť a viem, čo sa okamžite stane, ako sa to stalo mojej neteri, spadnem.“ ’ V tej chvíli som sa rozhodol. Rozhodol som sa nikdy nevytiahnuť ruku z ruky Boha, môjho milovaného Otca, aby som sa napil, alebo ju vytiahnuť tým, že sa rozhodnem zhrešiť. Keď sa teraz pozerám späť, bol to moment, keď bola závislosť vo mne porazená. Už to samo o sebe bolo úžasné, byť oslobodený z otroctva závislosti! Ale bolo to oveľa viac ako len oslobodenie od otroctva, je to sloboda žiť ako milovaný Boží syn tu na zemi.

S:

Ako si vysvetľuješ toto obdobie boja, keď si stál medzi závislosťou a tým, čo si už chápal ako lepší život?

D:

My sme tak silno pripútaní k svojmu hriechu, nech je akýkoľvek. V mojom prípade to bola moja závislosť. Pochádzal som z miesta, kde som si myslel, že bez alkoholu nemôžem žiť. Kde to jednoducho nebolo možné. Odtiaľ som sa dostal na miesto, kde som si uvedomil, že je to hriech, ktorý ma oddeľuje od Boha. Ale zameral som sa na hriech. Ale niekde na tejto ceste došlo k posunu, kde to už nebolo o tom, že chcem hriech a Boha, ale len o tom, že chcem Boha a teším sa z tohto láskyplného vzťahu. Odvtedy som už nikdy viac nepil.

S:

Čo ste urobili s týmto novozískaným životom?

D:

Vedel som, že to nie je’len pre mňa, ale že musím svojou skúsenosťou pomôcť iným ľuďom. A keď sme sa s manželkou v roku 2021 zobrali. S požehnaním tejto lásky, daru tohto vzťahu, sme sa rozprávali o tom, ako by sme chceli žiť náš vzťah aj pre iných. A pochopili sme, že žijeme vo svete, ktorý je pohltený závislosťou, nech už je akéhokoľvek druhu. A jediná skutočná možnosť pre závislých, ktorú som videl, je program 12 krokov od anonymných alkoholikov. A AA je úžasná vec, ale stále ide’len o to, aby sme vytriezveli. To, čo som zažil, je niečo, čo ďaleko presahuje len triezvosť. Apoštolát, ktorý sme založili, nazývame “La Via,” Cesta, pretože to’nie je len o vytriezvení, ale’je to o tom, že sa obraciame k Bohu a snažíme sa mu byť verní a prekonať pritom závislosť. On poskytuje milosť, najmä prostredníctvom spovede a Eucharistie. Snaha nie je zameraná ani tak na závislosť, ale’na požehnaný život vo všeobecnosti, ktorý’sa žije v spoločenstve s Bohom a inými ľuďmi. S vierou má utrpenie iný význam, závislosť len tak nezmizne, ale sme uistení, že je možné’ju prekonať. S Ježišom Kristom a sviatosťami, ktoré dal svojej Cirkvi, môžeme byť oslobodení od svojich závislostí. O to sa chceme podeliť s ľuďmi. Nie je to nič, čo by som si vymyslel. Je to’len katolícky spôsob života prežívaný naplno. To’sa snažíme robiť v našom manželstve, v našom živote a zdieľať s inými ľuďmi.

S:

Čo ste doteraz zažili, keď ste sa o svoj príbeh delili s inými závislými?

D:

Nedávno som napríklad stretol iného muža, ktorý bojoval so závislosťou, a dal som mu svoje číslo, keby potreboval pomoc. Tak mi zavolal, keď mal problémy. Bol to tiež katolík, ktorý odpadol od viery. Prišiel ku mne, trochu mi pomohol v záhrade a dlho sme sa rozprávali. Rozpovedal som mu svoj príbeh a o pár dní neskôr išiel po 35 rokoch prvýkrát na spoveď, čo mu veľmi pomohlo na jeho ceste. Nedávno sme tiež navštívili väznicu v Írsku, aby sme sa porozprávali o mojich skúsenostiach. Pozval nás tam člen Misionárov lásky, ktorý je kaplánom. Počúvať nás prišlo 25 dobrých, pokorných a veľmi úprimných mužov, ktorí bojujú so závislosťou. Bolo to veľmi dojímavé. Jeden z nich mi ukázal dlhý zoznam vecí, ktoré robí v programe AA, aby zostal triezvy. A spýtal sa ma, čo by mal do zoznamu pridať. A ja som mu povedal: ‘Choď na spoveď.“ Všetko, čo robil, bolo správne. Ale nakoniec sa musí zmieriť s Bohom. A my máme veľmi konkrétnu formu tohto zmierenia, ktorú nám dáva sviatosť spovede. V našich závislostiach je toľko hanby a škody, ale pri spovedi sa rany