Naša verejnosť vníma Venezuelu ako ďalekú a malú rovníkovú krajinu. Toto vnímanie nám skresľuje projekcia našich školských máp, ktorá neprimerane zväčšuje strednú Európu, aj sebastrednosť a nevzdelanosť našich médií.
Venezuela je však rozlohou porovnateľná s Francúzskom a Nemeckom dohromady, a počtom obyvateľov sa vyrovná súčtu Slovenska, Česka, Rakúska a Maďarska spolu.
Málo zo školy vieme aj o dejinách Venezuely. Tá je historicky najvýznamnejšou krajinou na kontinente. Jej pobrežie objavil v roku 1498 Krištof Kolumbus. Boli to prvé miesta na celom kontinente, kam vstúpili Španieli. Predtým Kolumbus objavoval ostrovy Karibiku. Venezuela bola aj prvou latinskoamerickou krajinou, ktorá vyhlásila nezávislosť od Španielska (1797). Po niekoľkých neúspešných pokusoch si napokon, pod vedením Simona Bolivara dokázala obhájiť nezávislosť (1819) a oslobodila aj viaceré okolité krajiny.
Hoci sa ani Venezuele nevyhli obdobia s vojenskými prevratmi a diktatúrou, prevažnú dobu svojej existencie mala pokrokové liberálne zriadenie a má silné republikánske tradície. K tomu, samozrejme, patrí aj vyspelá tradícia demokratických volieb. Bývalý americký prezident Jimmy Carter, zakladateľ mimovládneho Carter Centra, ktoré okrem iného prispieva k rozvoju demokracie na celom svete napríklad aj monitorovaním volieb, prehlásil: „Je fakt, že na základe skúseností z 92 krajín, v ktorých sme monitorovali voľby, má Venezuela najlepší volebný systém na svete.“
V čom sa líši od slovenského? Takmer vo všetkom, ako sme si mohli všimnúť aj v našej videoreportáži.
Hlavný rozdiel – celý proces volieb je kompletne elektronický.
Volič potrebuje preukázať svoju identitu ID kartou s fotografiou a biometrickým údajom – elektronickým odtlačkom prsta. Nie je však prekážkou, ak sa preukáže ID kartou s uplynutou dobou platnosti, keďže elektronickú identifikáciu zabezpečuje odtlačok prsta. Zoznamy voličov vo volebných miestnostiach sú anonymizované a obsahujú len rodné čísla (identifikátory), podľa ktorých si každý volič nájde konkrétny volebný terminál, na ktorom je registrovaný.
Po príchode k volebnému terminálu sa identifikuje obsluhe a nasníma odtlačok prsta. Po rozpoznaní odtlačku sa volebný prístroj odblokuje a volič má 3 minúty na to, aby zaznamenal svoju voľbu. Po vykonaní voľby sa terminál znova zablokuje a zároveň sa v celom systéme zablokuje aj odtlačok prsta voliča, aby nemohol voľbu opakovať na inom mieste. Bezprostredne po zaznamenaní voľby prístroj voličovi vytlačí volebný lístok – potvrdenku. Tento lístok volič následne vhodí do volebnej urny.
Sčítavanie hlasov prebieha úplne elektronicky na všetkých úrovniach, preto už niekoľko hodín po uzatvorení volebných miestností sú známe výsledky. Ústredná volebná komisia má však ešte 30 dní na vyriešenie prípadných sťažností a žiadostí o prepočítanie, potom sú výsledky definitívne. Žiadosť o vykonanie kontroly – prepočítanie výsledkov, môže v ktoromkoľvek obvode ktorákoľvek strana alebo aj jednotliví občania. Prepočítanie spočíva v tom, že sa otvorí volebná urna a prepočítajú sa vhodené volebné lístky, či je výsledok totožný s výsledkom, ktorý uverejnil softvér.
Toto prepočítanie hlasov však nie je jediná kontrola. Rôznych typov kontrol a auditov je v celom procese 16, od zostavovania zoznamov voličov, až po procedúry spočítavania hlasov. Vo všetkých auditoch sa môžu zúčastniť zástupcovia ktorejkoľvek strany. Softvér, ktorý Venezuela používa (SAES), zabezpečuje britská spoločnosť Smartmatic, svetový líder v poskytovaní riešení verejných volieb. Venezuela bola prvou krajinou, ktorá celkom prešla na elektronický systém volieb a praktizuje ho už takmer 30 rokov. Nemáme presné informácie o nákladoch na proces volieb, no podľa skúseností z Európy sú elektronické voľby spravidla minimálne o polovicu lacnejšie ako ten spôsob, ktorý poznáme z našich volieb.
Zvláštností a rozdielov je však viac. V poslednom období sa v západných krajinách čoraz viac presadzuje korešpondenčné hlasovanie. Toto sa vo Venezuele nepripúšťa. Okrem iných dôvodov by bolo úplne nekompatibilné s elektronickým procesom s odtlačkami prstov a umožňovalo by duplicitné hlasovanie. Na druhej strane majú volebné právo aj osoby, ktoré nemajú občianstvo Venezuely, ale žijú vo Venezuele aspoň 10 rokov a zaregistrovali sa na voľby.
Náš momentálny článok bezprostredne reaguje na prezidentské voľby, no presne týmto systémom sa volia kandidáti aj do 167-členného venezuelského parlamentu, aj zástupcovia ľudí na municipálnej úrovni. Volebný systém do parlamentu je zmiešaný. Asi 2/3 poslancov sa volí väčšinovým systémom, asi 1/3 sa volí zvláštnou formou pomerného zastúpenia v jednotlivých dištriktoch, no reálnu šancu na zvolenie majú takto len zástupcovia dvoch najpopulárnejších strán v dištrikte. Okrem toho sú 3 poslanecké mandáty vyhradené pre zástupcov pôvodných obyvateľov Ameriky, tí sa volia väčšinovým systémom. Kandidáti nemajú obmedzenie v počte mandátov vykonávaných za sebou.
———-
Komentár záverom:
Vo všetkých ústavách demokratických štátov na svete sú ustanovenia o tom, že voľbami si ľudia – občania volia svojich zástupcov, ktorí v ich mene riadia krajinu. Je novodobou módou obdobia „medzinárodného poriadku založeného na pravidlách“, že výsledky volieb v jednotlivých krajin ešte „uznáva“ niekto zvonku. Samozrejme, neexistuje na to žiadny legálny podklad. Charta OSN, ktorá je celosvetovo základným dokumentom upravujúcim vzťahy medzi štátmi, hovorí o voľbách len v súvislosti s voľbou funkcionárov do vlastných orgánov. Inak je základným princípom OSN „suverénna rovnosť všetkých krajín“. Tento princíp vylučuje, aby existovali krajiny, ktoré majú právo „uznávať“ legitimitu oficiálnych predstaviteľov iných krajín.
Viete si napríklad predstaviť, že by niektorá krajina, alebo blok krajín, vyhlásila, že ako hlavu Spojeného kráľovstva neuznáva kráľa Karola III, lebo nebol demokraticky zvolený?
